Materská škola

Ak sa pozrieme na realitu dnešného sveta, je ľahké vycítiť nedôveru a strach: stretávame desivý fundamentalizmus, vojny, boj o moc a vplyv na národnej i medzinárodnej úrovni, nadradenosť silných nad slabými, extrémnu chudobu, odopreté detstvo, pohŕdanie starobou. Všetci si môžu všimnúť ako hospodárska a sociálna nerovnováha, nedostatok pracovných miest, vyhliadok do budúcnosti a nedostatok zmyslu života vytvárajú roztrpčenie, odpor, strach a neznášanlivosť rôznosti a cudzieho.

Kto cíti zodpovednosť za budúcnosť, je spontánne vedený k úvahe o inklúzii, solidarite a bratstve, ktoré sa javia ako odpoveď na problémy dnešnej spoločnosti a ktoré vidím ako základné piliere projektu výchovy budúcnosti.

Existujú tri jazyky: jazyk hlavy, jazyk srdca, jazyk rúk. Edukácia sa musí pohybovať po týchto troch cestách. Učiť myslieť, pomáhať cítiť dobrým spôsobom a sprevádzať v konaní, čiže vychovávať tak, aby tieto tri jazyky boli v súlade; aby dieťa - chlapec či dievča - myslelo to, čo cíti a čo robí, aby cítilo to, čo si myslí a čo robí, aby robilo to, čo si myslí a čo cíti. Takto sa edukácia stáva inkluzívnou, pretože každý má v nej svoje miesto, a je naplno ľudská.

Keď ale škola nie je schopná spoločne učiť koncepty, hodnoty a zvyky, stáva sa selektívnou a vylučujúcou; je určená len pre zopár ľudí alebo skupín. V takom prípade sa edukačný proces - ako sa to stalo v posledných 20-30 rokoch - roztriešti a už viac nezjednocuje. A „my dnes potrebujeme jednotu, potrebujeme výchovný projekt jednoty."

Z tohto dôvodu, ak chce byť pedagogický pokrok nápomocný pre spoločnosť budúcnosti, musí odzrkadľovať osobné právo na edukáciu, v ktorom sú spomenuté tri prvky (inklúzia, solidarita, bratstvo) hlavnými opornými bodmi v národnej i medzinárodnej politike výchovy a vzdelávania. V tomto smere hovorí Všeobecná deklarácia ľudských práv: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a majú konať v duchu bratstva." Taktiež správa UNESCO s názvom Premyslieť edukáciu. Smerom k celosvetovému spoločnému dobru?, ktorá poznačí edukáciu v najbližších rokoch, zdôrazňuje inklúziu ako jeden z hlavných pojmov humanistickej edukácie. V tejto správe sa uvádza, že „humanistické hodnoty, na ktorých má byť postavená edukácia, sú: úcta k životu a ľudskej dôstojnosti, rovnosť práv, sociálna spravodlivosť, uznanie sociálnej a kultúrnej rozmanitosti, zmysel ľudskej solidarity a spolu-zdieľaná zodpovednosť za spoločnú budúcnosť. To sú základy našej spoločnej ľudskosti."

Výchovné princípy Ježiša Krista nielen naplno odzrkadľujú závery týchto dokumentov, ale pomáhajú pedagógom učiť a viesť deti a mladých ľudí v celej realite ľudských hodnôt, z ktorých jednou je aj transcendentnosť/nadprirodzenosť. Odtiaľ integrálna výchova detí. V súčasnej dobe aj v tradične kresťanských krajinách je edukácia poznačená novopozitivizmom, v ktorom chýba transcendencia, a to je dnes vôbec najväčšia kríza v edukačnom procese. Inkluzívna, solidárna a bratská spoločnosť, ako jediná naplno humánna a človeku prospešná, vyžaduje pripraviť myseľ i srdcia ľudí pre transcendentnosť.

Výchovu v škôlke sprevádzajú dvaja klauni Gibi a Dibi. Sú to postavy od Waltera Kostnera, ktoré sprostredkúvajú niečo neopísateľné, pocit optimizmu a konštruktívnej miernosti. Títo dvaja malí klauni Gibi a Dibi predstavujú nový typ výchovy, tzv. pozitívnu pedagogiku, ktorá je orientovaná na vnímanie pekných, no niekedy skrytých vecí v živote. Ich príbehy rozvíjajú tvorivosť ako objavovanie krás seba a iných v duchu daru a spoločenstva. Obdiv, úžas a dobrodružstvo sú skutočné motory vzdelávania a objavovania, ktoré nás prenášajú poza stereotypy, predsudky, strnulosti, jednoducho poza všetko, čo nám bráni uchopiť život v jeho plynutí. Okrem toho, v dnešnej individualistickej spoločnosti Gibi a Dibi prehodnocujú otázku osobných vzťahov, priateľstva a podelenia sa.

Kostnerova zručnosť je v tom, že využil vzdelávací nástroj ako je kresba, aby nemoralizoval, aby neuzatváral rozhovory vedúc ich k vopred určenému pedagógovmu záveru. Príbehy pozývajú dieťa premýšľať, provokujú ho, nedávajú odpovede, ale vyvolávajú otázky, myšlienky. Aktivujú vyhľadávanie a tvorivosť, a predovšetkým vedú dieťa k objaveniu hodnoty, ktorá je obsiahnutá v každom vzťahu. Je to jednoduchý, efektívny vzdelávací nástroj, ale zároveň účinný, vďaka ktorému deti vnímajú život ako veľký projekt vo výstavbe, čo tvorí silný protipól dnes prevládajúcemu konzumnému životu, ktorý nenadchýna nové generácie.

Naši dvaja hrdinovia Gibi a Dibi teda pozývajú robiť to isté ako oni: naučiť sa nový spôsob žitia každodennosti a v širšom zmysle života. Vidieť a chápať obmedzenia ako výzvy, vďaka ktorým vedieť vždy znova začať; mať nové oči a vidieť ostatných a svet neuzatvárajúc sa iba do jedného pohľadu; zaobchádzať so životom ako s vždy novým dobrodružstvom, neustáleho objavovania, priestorom, kde obdivovať a žasnúť nad druhými a nad tvorstvom.

Heslá kocky lásky:

1) Zjednocujem sa s druhým

Aby som sa s druhým zjednotil, musím sa snažiť čo najviac mu porozumieť, pochopiť jeho problémy, jeho potreby, radovať sa s radujúcimi a trpieť s trpiacimi.

2) Milujme sa navzájom

Ježiš chce, aby sa láska, ktorú priniesol na zem, stala vzájomnou, aby sme tak dosiahli jednotu. Milovať sa navzájom znamená žiť ako v nebi.

3) Milujem ako prvý

Nadprirodzená láska nemiluje kvôli zisku, alebo z čistého priateľstva. Je vždy iniciatívna a nečaká, kým iný začne milovať.

4) Milujem všetkých

Skutočná láska nerobí rozdiely. Smeruje ku všetkým: k sympatickému i nesympatickému, k domácemu i cudzincovi, k tomu, ktorý je z mojej alebo z inej cirkvi.

5) Milujem Ježiša v druhých

Skutočná láska vo všetkých blížnych vidí a miluje Krista. Pán Ježiš považuje za urobené jemu to, čo urobíme dobré alebo zlé iným.

6) Milujem nepriateľa

Kresťanská láska miluje aj nepriateľa: „odpúšťa sedemdesiatsedem krát..."; robí dobre a modlí sa za neho. Ježiš chce, aby sme dobrom zvíťazili nad zlom.