Svätá omša a sila úmyslu

Prvou svätou omšou vôbec bola Ježišova posledná večera. Preto zakaždým, keď sa slávi svätá omša, je predznamenaná znakmi poslednej večere, dokonaná na jeho kríži a zavŕšená jeho zmŕtvychvstaním. Povedané inak, aktualizuje sa pri nej Ježišova obeť za spásu celého sveta. Prítomnosťou na svätej omši sa teda „spájame" s jeho utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním, aby sa jeho obeť stala prítomnou a účinnou aj pre nás tu a teraz. Každá svätá omša má teda nekonečnú hodnotu, lebo sám zmŕtvychvstalý Ježiš je pri nej prítomný a cez kňaza pôsobí na oltári ako Boh, Prostredník, Učiteľ, Orodovník a Brat.

Hoci kňaz celebruje svätú omšu vždy za celú Cirkev a svet, môže ju obetovať aj na konkrétny úmysel. Žiada sa tým, aby všetky zásluhy utrpenia a smrti Ježiša Krista boli uplatnené na daný úmysel. Týmto spôsobom veriaci prosia Boha o osobitnú milosť pre seba alebo iných. Je to, ako keby Ježiš skutočne zomrel len za tú konkrétnu milosť, o ktorú prosíme, len za tú osobu, ktorú mu zverujeme. Svätý Páter Pio vyzýval, aby každá svätá omša bola „obetovaná" na konkrétny úmysel, lebo Ježiš nám svojou vykupiteľskou obetou na kríži zaslúžil všetky milosti. Preto dajte svätým omšiam svoj úmysel!

Svätú omšu možno obetovať (1) za zosnulých: je to najčastejší spôsob, ako pomáhať dušiam v očistci dostať sa do raja; (2) za živých: sú to prosby o zdravie, Božiu pomoc pri životných skúškach, jubileá alebo ochranu; (3) ako poďakovanie za prijaté milosti.

Nechať sláviť svätú omšu za zosnulých je nielen prejavom úprimnej lásky a vďačnosti voči svojim blízkym, ale pre nich aj veľkým prínosom, pretože im to pomáha v očistení ich ducha, aby mohli čo najskôr a naplno vstúpiť do Božieho raja svetla a pokoja. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že duše zosnulých, ktorí síce zomreli v Božej milosti, ale nie sú ešte pripravení vstúpiť do raja, musia prejsť tzv. očistcom, aby dosiahli konečné očistenie (KKC 1030n). „Pobyt" v stave očisťovania môže byť skrátený vďaka modlitbám živých za zomrelých, ktorí sa vo svojom stave nemôžu modliť za seba. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a skutky pokánia, ale svätá omša je udalosťou, vďaka ktorej si ich pripomíname ako skutočných účastníkov slávenia, zjednotených s komunitou veriacich na základe spoločenstva svätých. Zvyk vyslovovať ich mená nahlas posilňuje ich prítomnosť v spoločenstve.

Chcel by si z vďačnosti a lásky pomôcť svojim zosnulým alebo iným ľuďom, ktorí odišli do večného domu Otca a o ktorých si myslíš, že sú ešte v očistci? Ponúkni svätú omšu za ich očistenie, za úľavu od utrpenia a ich mená budú spomenuté pri svätej omši.

Príklady: za svojich blízkych, za zabudnuté duše v očistci, za zosnulých z vlastnej rodiny, atď. Ak sú už v nebi, omša zvyšuje ich nebeskú slávu a moc ich príhovoru.

Existuje mnoho dôvodov, prečo nechať sláviť svätú omšu pre živých: na poďakovanie, pri výročiach svadby, pri krste, pri narodení dieťaťa, pri narodeninách, pre chorého, za uzdravenie, za osobu v núdzi, za osobitný úmysel (ktorý nie je nutné uvádzať, ak si to neželáte).

Potrebujete pomoc a osobitnú milosť? Ponúknite svätú omšu ako prosbu o milosti pre živých – za vás, vašich blízkych, iných živých ľudí. Vaše alebo ich meno si kňaz zapamätá a Ježiš vás vyslyší vďaka zásluhám svojej svätej obety, naplní vaše potreby a príde na pomoc vašim utrpeniam alebo núdzam.

Príklady: potrebujem nejakú pomoc, uzdravenie, obrátenie, osvietenie, silu, oslobodenie, atď.; mám problémy so zdravím, rodinou, domovom, prácou, peniazmi, školou, atď.; potrebujem pomoc vo viere, v cnostiach, úspechu a obrane vo vzťahoch, atď.

Vidíte nebezpečenstvo alebo nejakú negatívnosť? Ponúknite svätú omšu a požiadajte o ochranu pred ľuďmi, udalosťami, skutočnosťami, ktoré predstavujú útok Zlého vo vašom živote, živote vašich blízkych, vašich priateľov. Bráňte ich s Ježišom Spasiteľom a Vykupiteľom.

Príklady: v hriechoch, nešťastiach, zlozvykoch, hádkach, chorobách, problémoch, ťažkostiach, depresiách, úzkostiach, hneve, nenávisti, nervozite, atď.

Chcel by si niekomu urobiť niečo dobré? Obetuj svätú omšu za nich, aby dostali milosť, ktorú potrebujú, pros o ňu počas omšového premenenia a prijímania a ver, že ju dostanú podľa Božej vôle.

Chcete vyjadriť svoju oddanosť a vďačnosť Bohu, Panne Márii, svätému Jozefovi, anjelom a svätým? Ponúknite svätú omšu, ktorá je najvyšším prejavom slávy a uctievania, viery a vďaky. Čím viac ďakujete, tým viac milostí dostávate, čím viac chválite a oslavujete, tým viac ste požehnaní a obdarovaní.

Príklady: na česť a vďaku Najsvätejšej Trojice, Ježišovho Srdca, Panny Márie, svätého Jozefa, iných svätcov alebo svätíc, poďakovanie Duchu Svätému, atď.

Boh Otec ti dá milosť pomoci, podpory, ochrany; Boh Syn ti dá milosť spásy, obrátenia, zdravia, uzdravenia; Boh Duch Svätý ti dá milosť svätosti, múdrosti, pokoja, radosti, dobra, usilovnosti.

Často počuť otázku: Koľko platím za svätú omšu? Odpoveď je, že svätá omša sa „neplatí" a ani sa nedá „zaplatiť" – hodnota svätej omše je nekonečná, je to život, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista, čo sa nedá zaplatiť.

Pôvod omšového milodaru pochádza z ranej Cirkvi a je úzko spätý s prinášaním darov počas liturgie. Je to prejav osobnej obety a spoluúčasti na Kristovej obete. Tieto dary boli najprv chlieb a víno, ktoré sa použili počas svätej omše a zvyšok slúžil na obživu kňazov, chudobných, vdov a sirôt. Potom sa pridali aj iné potraviny. Tieto príspevky boli dobrovoľné a vyjadrovali lásku komunity. S rozvojom Cirkvi sa od 7. storočia naturálne dary začali nahrádzať peniazmi, ktoré boli formou „almužny" pre existenciu kňazov za odslúženie omše na darcov úmysel. Od 12. storočia sa táto prax stala bežnou v celej Cirkvi. Pre mnohých kňazov boli omšové milodary jediným zdrojom príjmu, keďže farnosti nemali stabilné financovanie. V dnešnej dobe veriaci milodarom prispievajú k dobru Cirkvi a podieľajú sa na jej starostlivosti o kňazov a o rôzne cirkevné diela vo farnostiach, diecézach i v misijných krajinách.

Omšový milodar teda nie je „kúpou" milosti, sviatosti alebo cena za omšu; ide o slobodný, konkrétny dar veriaceho, ktorý tak prejavuje svoju spoluúčasť na usmernení milosti Kristovej obeti. Druh a výška milodaru závisí od možností darcu prispieť na potreby kňaza a Cirkvi a od usmernenia biskupskej konferencie. Prijatím milodaru vzniká kňazovi vážny záväzok spravodlivosti odslúžiť omšu podľa podmienok darcu. Každý kňaz je vždy ochotný sláviť svätú omšu aj bez omšového milodaru, ak o to požiadajú ľudia, ktorí nemajú finančné možnosti. Málokto vie, že medzi povinnosti farára patrí aj povinnosť sláviť týždennú svätú omšu za Boží ľud, ktorý bol zverený do jeho starostlivosti, tzv. „omša za farníkov".

Je možné požiadať o uvedenie všetkých osôb, ktoré veriaci chcú; avšak nie je vhodné robiť dlhé zoznamy. V prípade viacerých osôb je lepšie zoskupiť ich dohromady, napr. „za zosnulých členov rodiny...", čím sa zdôrazní, že chceme zveriť Pánovi všetkých členov rodiny. Úmysel, pre ktorý sa slávi svätá omša, je v prvom rade zapísaný v srdci obetujúceho a Boh ho vidí a vypočuje, i keď by nebol zverejnený; kňaz celý daný úmysel vkladá do obetovania svätej omše.

Pre Boha neexistujú časové obmedzenia. Potrebné je prejaviť úmysel a určitú flexibilitu, aby sme sa prispôsobili konkrétnym situáciám. Preto aj keď nie je možné sláviť omšu v presný deň výročia, má rovnakú hodnotu sláviť ju v jeho blízkosti. Konkrétny dátum a hodinu si spoločne dohodnú obetujúci a kňaz.

Niekedy sa stáva, že z náhodných dôvodov je potrebné sláviť svätú omšu v ten istý deň a hodinu za viacero úmyslov, to znamená, že existuje viacero obetujúcich za tú istú svätú omšu. Ak svätú omšu koncelebrujú viacerí kňazi, každý kňaz ju môže sláviť za iný úmysel. Samozrejme, počas slávenia budú menované všetky úmysly. Výnimočne je však možné, aby jeden kňaz slávil svätú omšu s viacerými úmyslami len vtedy, ak bežným spôsobom nemôže uspokojiť žiadosti veriacich o svätú omšu a ak konkrétni obetujúci s tým výslovne súhlasia; iba predpokladaný súhlas nestačí. V tom prípade daný kňaz si môže ponechať milodar len za jednu svätú omšu, ostatné odovzdá na dobročinné účely vlastnému diecéznemu biskupovi.

Je to omša, ktorá sa podľa tradície slávi za zosnulého mesiac po smrti, najčastejšie v domovskom farskom kostole zosnulého. V Katolíckej cirkvi predstavuje dôležitý duchovný míľnik, ktorý uzatvára prvé obdobie intenzívneho smútku. Verí sa, že modlitba a obeta svätej omše zo strany rodiny a priateľov, ktorí sa opäť stretávajú v tento deň, pomáhajú najmä duši zosnulého na ceste do večnosti a spoločenstvo medzi pozostalými pomáha blízkej rodine vyrovnať sa zo stratou zosnulého.

Ide o nepretržité slávenie tridsiatich omší za jedného zosnulého. Názov pochádza z epizódy zo života pápeža svätého Gregora Veľkého (6. storočie), ktorý nechal sláviť tridsať omší za jedného zomrelého mnícha, ktorý porušil sľub chudoby. Na tridsiaty deň sa mu mních zjavil a oznámil, že bol vďaka týmto modlitbám vyslobodený z očistca. Máme teda vieru v osobitnú účinnosť tejto série omší pri vyprosovaní Božieho milosrdenstva a skrátení trestov v očistci pre zosnulých. Preto séria takýchto omší sa nesmie prerušiť – zvyčajne je zverená kňazom, ktorí nemajú iné omšové povinnosti (napr. nie sú správcovia alebo pomocníci vo farnostiach).

Zamyslite sa a stanovte si svoj úmysel, za ktorý chcete ponúknuť svätú omšu (ak sa jedná o zosnulých, zaznačte si do kalendára výročný deň ich smrti alebo narodenia). Zájdite do sakristie kostola alebo kontaktujte farskú kanceláriu, kde kňaz alebo ním poverená osoba spolu s Vami zapíše úmysel do kalendára na konkrétny deň a čas. Pri slávení potom tento úmysel verejne spomenie (zvyčajne v úvode alebo v prosbách). Omšový milodar, ktorý prinesiete kňazovi po slávení svätej omše, je dobrovoľný podľa Vašich možností a je spôsobom, akým sa Vy pripájate k obeti Ježiša Krista vo svätej omši. Ak môžete (nie je to povinné), bolo by dobré, aby ste sa zúčastnili tej svätej omše a prijali aj Eucharistiu (predtým byť po svätej spovedi). Nezabudnite, že Boh miluje a vždy odmeňuje najmä tých, ktorí dávajú s radosťou a štedrosťou.

Zabezpečiť si slávenie svätých omší za seba ešte počas života (formou odkazu alebo dohody s blízkymi, farnosťou či rehoľou) je v katolíckej tradícii prejavom duchovnej predvídavosti. Veriaci ľudia sa už nespoliehajú len na to, či si na nich rodina spomenie pri svätej omši, ale aktívne si zabezpečujú duchovné dobrá aj po svojej smrti. Je to snaha zabezpečiť si istotu modlitby a poistiť sa, že ich duše nebudú po smrti opustené. Omšový testament pomáha vykompenzovať nedostatky ich vlastného života a lásky a predstavuje jasný signál pre pozostalých, čo bolo pre zomrelého v živote dôležité. Rodinu to povzbudzuje k modlitbe, životu viery a pravidelným stretnutiam s farským spoločenstvom. Väčší omšový milodar na slávenie viacerých omší za rok po vlastnej smrti je aj posledným skutkom milosrdenstva, ktorým veriaci aj po svojom odchode do večnosti podporujú kňazov, farnosti, misie a cirkevné ustanovizne.

Ako sa to udeje konkrétne? Veriaci príde za svojim farárom a spíšu vzájomnú dohodu, ktorú musí schváliť diecézny biskup. Podľa tejto dohody potom záujemca odovzdá farnosti určený obnos alebo dohodnutú časť svojho majetku a farár po smrti veriaceho každý rok odslúži dohodnutý počet omší na stanovený úmysel. Dohoda sa uchováva vo farskom archíve a je právne záväzná aj pri zmene farára, pričom je platná do stanoveného termínu.