História farnosti

Dnešná Záhorská Bystrica sa pod názvom Pistrich prvý raz spomína v listine uhorského kráľa Karola Róberta z roku 1314 rakúskemu šľachticovi Ottovi, synovi Rugéria z Telesprunu. Prvá zmienka o existencii kaplnky, ktorá bola zasvätená sv. Petrovi apoštolovi, je z roku 1332 v súpise pápežských desiatkov ostrihomského arcibiskupstva. Po roku 1529 etnickú štruktúru obyvateľov obce zmenil rozsiahli príchod Chorvátov, čo spôsobilo aj zmenu kostola v roku 1534. Dosvedčuje to zápis z kanonickej vizitácie v roku 1634, kde sa píše, že „pred sto rokmi bol na mieste kaplnky svätého Petra, filiálky stupavskej farnosti, postavený kostol svätých Petra a Pavla." Pri stavbe kostola prišlo k rozšíreniu pôvodného patrocínia o sv. Pavla, čo bolo častým javom na začiatku novoveku.

Z kanonickej vizitácie z roku 1562 sa dozvedáme, že v roku 1561 prišiel do Bystrice farár Matias Nojem, „chvályhodný muž s dobrými vlastnosťami a vynikajúcimi vedomosťami a hlaholista, ktorý slúžil bohoslužby v staroslovienskom jazyku." Na Slovensku bola takáto skutočnosť zriedkavá. Ďalší kňazi pôsobiaci v Bystrici vo väčšine používali ako liturgický jazyk latinčinu, po chorvátsky len kázali, čo využívali aj Chorváti v Lamači, keďže Lamač bol v rokoch 1624 až 1752 filiálkou bystrickej farnosti.

Reformačné myšlienky, ktoré sa od 16. storočia dotkli aj kňazov a farníkov v Záhorskej Bystrici, nepredstavovali nové učenie, ale skôr kritiku dovtedajšieho neusporiadaného života kňazov a biskupov a potrebu návratu ku koreňom kresťanstva. Medzi ich hlavné princípy sa považovali kvalitné teologické vzdelanie kňazov, disciplína kňazov a vzdelávanie laikov vo viere. Bystrickí farári, ktorí nechceli prijať tieto princípy, ktoré v skutočnosti neboli proti katolíckej viere, museli Záhorskú Bystricu opustiť. To svedčí aj o tom, že bystrickí občania boli citliví na podstatu viery a že bystrickí kňazi sa aktívnejšie zapájali nielen do farského a diecézneho života, ale aj do verejného a politického. Viacerí boli príkladní predovšetkým vo svojom kňazskom a farskom živote, kde žili starosťami svojich farníkov, budovali farské spoločenstvo, mali sociálne cítenie s chudobnými a chorými. Preto sa netreba čudovať, že boli menovaní aj do služby dekana stupavského dekanátu (dnes Bratislava sever). Okrem toho boli kanonikmi, profesormi, spisovateľmi, inšpektormi škôl či cenzormi, aktívni v športe či zdravovede, dokonca aj poslancami Uhorského parlamentu. Napríklad Štefan Rosíval bol pri založení Miestneho dobrovoľného hasičského zboru (1879), Alojz Kofrányi dostal 2 technické patenty za vynálezy pohonu parolodí (1880, 1886) a založil kostolnú pokladnicu na pôžičky nielen bystrickým farníkom, Anton Florek bol pri založení Krúžku miestnych divadelných ochotníkov (1919) a Miestnej organizácie Orla (1923), Oto Holúsek pri založení Miestnej skupiny Červeného kríža (1955).

Šesťdesiate a sedemdesiate roky 20. storočia sa však niesli v znamení tvrdého boja proti viere a Cirkvi zo strany vládnucej komunistickej strany, čo malo za následok stagnáciu duchovného života v miestnych rodinách a celej farnosti. Obzvlášť nepriaznivý bol odliv mládeže do Bratislavy, kde často zanechali vieru. K čiastočnému oživeniu duchovného života vo farnosti prišlo až v roku 1968, kedy sa po mnohých rokoch mohla konať procesia Božieho tela a bola vyslúžená sviatosť birmovania. Avšak bolo to až po roku 1989, kedy sa opäť mohli konať verejné farské púte do Marianky, procesie Božieho tela i oslava sv. Floriána, patróna hasičov, čo dovtedy bolo zakázané. Jedným zo znamení silného úpadku života viery miestnej farnosti bola aj skutočnosť, že nasledujúca birmovka bystrickej mládeže po roku 1968 (s 344 birmovancami) bola až v roku 1995 (so 62 birmovancami). I keď sa birmovka následne konala každých 2 až 5 rokov, počet birmovancov mal stále klesajúcu tendenciu.

Po mnohoročnom období, kedy sa bystrickí kňazi venovali obnove kostola, priniesla nové impulzy pre rozvoj života farského spoločenstva prestavba priestoru bývalého cintorína pri kostole a celej farskej budovy (2009-2013). Priestor bývalého cintorína pri kostole bol v roku 2010 zmenený na príjemný park a obnovené priestory fary začali umožňovať moderné pastoračné aktivity s deťmi a mládežou, vzdelávacie aktivity vo viere, duchovné cvičenia a stretnutia speváckych zborov a iných skupín.

Okrem toho, keďže v prvej štvrtine 21. storočia farnosť v Záhorskej Bystrici podrástla vďaka prisťahovaniu sa mnohých mladých rodín z územia celého Slovenska, farnosť v roku 2012 otvorila v novom, západnom krídle farskej budovy Materskú školu Zdenky Schelingovej. Jej pôsobenie prinieslo pre farnosť a celú bystrickú komunitu viaceré pozitíva: rodičia majú k dispozícii výchovu detí založenú na kresťanských hodnotách; farská škôlka je alternatívou k verejným a súkromným školám; deti a ich rodiny sa aktívne zapájajú do farského života a posilňujú komunitné väzby so všetkými svojimi susedmi a priateľmi; umožňuje individuálnejší a osobnejší prístup k deťom s rodinnou atmosférou; úzko spolupracuje nielen s miestnou farnosťou a diecézou, ktoré duchovne podporujú škôlku a dohliadajú na jej výchovný program, ale spolupracuje aj so zahraničnými kresťanskými školami rovnakého zamerania.

V súčasnej dobe, na začiatku druhej štvrtiny 21. storočia, viacerí farníci prejavili záujem o aktívnejší kresťanský život a o spoluzodpovednosť za rôzne oblasti farského života. Spoločnými silami tak v synodálnom duchu prichádza k premene farnosti na misionársku komunitu 21. storočia.

Kostol

O prvom kostole sv. Petra na tomto mieste vieme od roku 1314. Okolo roku 1500 bol zbúraný, lebo už bol malý pre narastajúci počet obyvateľov. Následný gotický kostol sv. Petra a Pavla postavili v roku 1505 a posvätený bol v roku 1534. Bol výrazne väčší ako pôvodný, ale menší ako dnešný. Neskôr bola k nemu pristavaná aktuálna veža, ktorá mala pôvodne obranný charakter. Pravdepodobne v období stavby veže bol vybudovaný aj obranný múr okolo kostola, ktorého základy sa nachádzajú okolo celého kostola. V areáli opevneného kostola sa rozprestieral cintorín, na ktorom sa pochovávalo do roku 1779.

Hlavný oltár kostola bol zasvätený úcte sv. apoštolov Petra a Pavla. Okrem nich na ňom boli sochy sv. Gregora Veľkého, sv. Juraja, sv. Jozefa, sv. Mikuláša, sv. Rócha, obraz sv. Sebastiána a socha Panny Márie. Na bočnom oltári Najsvätejšej Trojice bol medzi sochami sv. Jána Evanjelistu a sv. Jána Krstiteľa obraz Najsvätejšej Trojice. V hornej časti oltára bol medzi dvoma plastikami anjelov obraz sv. Juraja. Tretí oltár bol zasvätený Sedembolestnej Panne Márii.

Na konci 18. storočia sa ho obyvatelia Záhorskej Bystrice rozhodli zbúrať, lebo už nepostačoval potrebám vtedy dosť veľkej farskej komunity, ktorá v roku 1782 mala vyše 1300 farníkov. Stavba súčasného kostola, tretieho v poradí na rovnakom mieste, prebiehala za pôsobenia farára Jozefa Dergoviča. V zápise z roku 1812 o ňom čítame: „Farár je človek snaživý, má veľké zásluhy na budovaní kostola od základov." Stavba chrámu sa začala slávnostným požehnaním základného kameňa kostola za účasti grófa Leopolda Pálffyho, viacerých kňazov a veriacich z okolitých obcí. Základný kameň požehnal pomocný ostrihomský biskup Jozef Vilt 26. apríla 1803. Po svätej omši boli všetkým zhromaždeným udelené úplné odpustky. Materiál na stavbu kostola dal dobrodinec kostola a farnosti gróf Leopold Pálffy a manuálne práce na stavbe vykonávali bystrickí farníci.

Oprava kostola sa uskutočnila pri stom výročí postavenia chrámu v roku 1905 počas pôsobenia farára Alojza Kofrányiho. Interiér kostola bol vtedy nanovo vymaľovaný a na strope vznikli olejové maľby s témami: Nechajte deti prísť ku mne, Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi, Posledná večera a Obrátenie Šavla. V rokoch 1917 a 1918 boli do okien vo svätyni a v lodi farníkmi zakúpené vitráže, zhotovené firmou Rudolf Lentgeb Glasmalerei z Viedne. V rokoch 1925-1926 bol kostol nanovo vymaľovaný.

Najväčšia rekonštrukcia celého areálu kostola a fary sa udiala za pôsobenia farára a dekana Ľudovíta Pokojného z Modry, ktorý bol menovaný do Záhorskej Bystrici 1. júla 2009. V roku 2010 bol úplne zrekonštruovaný priestor zaniknutého cintorína pri kostole (druhý v poradí), kde bol vytvorený farský park ako miesto oddychu, meditácie a dôstojnej úcty k predkom. V roku 2014, pri 700. výročí prvej písomnej zmienky o obci, bol kostol zvonku nanovo vymaľovaný, a v roku 2025 bola úplne zrenovovaná helmica veža kostola.

Fara

Až do príchodu farára Jána Ignáca Bobkoviča v roku 1742, farári na bystrickej fare nebývali a dochádzali za svojimi veriacimi z Bratislavy. Prvá farská budova, kde bystrický kňazi bývali, stála vedľa dnes už zaniknutého cintorína (druhý v poradí, dnešný farský park). Mala slamenú strechu a v polovici 18. storočia bola v dezolátnom stave, takmer na spadnutie. Pri nej bola malá záhrada. Práve pre zlý stav tejto prvej bystrickej fary gróf Leopold Pálffy daroval v roku 1751 bystrickej farnosti novú budovu ako sídlo bystrických farárov, nazvanú aj Gertnerov dom. Gertner, ktorý bol úradníkom na Pálffyovskom panstve, postavil túto barokovú kúriu v roku 1737 a gróf Pálffy ju odkúpil od jeho dedičov.

Podľa kanonických vizitácií z rokov 1755 a 1782 mala táto druhá farská budova izby pre farára, kuchyňu s izbami pre rodinu slúžiacu na fare a prístrešok pre vozy a rozsiahle maštale. V suteréne bola vínna pivnica a na dvore kamenná studňa hlboká 9 m. Fara nemala vlastnú sýpku, obilie sa skladovalo na priestrannej povale.

V roku 2009, po príchode farára Ľudovíta Pokojného bola zreštaurovaná miestnosť kancelárie a salón pre návštevy s pôvodným barokovým trámovým stropom. V rokoch 2011 – 2012 bola zreštaurovaná, staticky zabezpečená a odvlhčená celá budova, vymenený krov a strešná krytina, zobytnené a pastoračne využité priestory povaly, obnovené omietky fary a pristavené veľké západné krídlo, kde v roku 2012 bola zriadená farská materská škola. Farár sa tak vrátil bývať do starej budovy fary a celý farský areál sa stal vhodný na rôzne farské aktivity.

Kňazi minulí