Myšlienky dňa

Nepýtaj sa, prečo sa svet kazí, prečo sú ľudia zlí. Začni dnes: miluj prvý/á, odpúšťaj prvý/á, poslúž prvý/á, vytváraj jednotu tam, kde žiješ. Tak sa začína meniť svet.

Majte Ježiša medzi sebou a robte, čo chcete! Vytvorte novú polieku, novú ekonomiku, dajte zaznieť novej morálke. Robte, čo chcete, ak máte Ježiša medzi sebou!

Nemožno Ježiša hľadať iba v kostole. Treba ho hľadať v manželovi/manželke, v deťoch, v kolegovi/kolegyni, v chorom človeku, v nepriateľovi. Každý človek je príležitosťou stretnúť Krista.

Ani doma nie je vždy všetko dokonalé. Musím to byť ja, kto Ježišovi ako prvý/á mám pripraviť miesto, všetko uhladiť, dať všetkému príchuť najväčšej lásky; v ostatných i v sebe všetko „znášať“. Toto slovo veľmi odporúča apoštol Pavol. Znášanlivosť si vyžaduje lásku, a to nie hocijakú. Je to špeciálna láska, podstata lásky.

Kedy sa ľahšie rodia pochybnose o našom povolaní? Vtedy, keď sa zmenšuje Ježišova prítomnosť medzi nami, vtedy, keď sme sami. A je to logické. Veď v Písme čítame: „Beda človeku samotnému (Kaz 4, 10). Alebo jedno laenské príslovie hovorí: „Brat majúci podporu brata je ako pevné mesto“. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje, že veľká je sila, ktorá pochádza z jednoty, pretože keď sme zjednotení, rasee láska, a ak rasee láska, nutne rasee prítomnosť Boha medzi nami. Boh je tá sila, ktorá vyžaruje z jednoty. Je to Ježiš medzi nami.

Koľkokrát ľudia hovoria: „To sa nedá! Čo zmôžeme?“ Neprihliadajme na eeto veci! Ak sú čo i len dvaja, čo majú medzi sebou Ježiša, už majú celý svet, lebo majú Krista, majú toho, ktorý premohol svet.

„Majte odvahu! To som ja! Nebojte sa!“ (Mt 14, 27). Ježiš chce, aby celá Cirkev, všetci kresťania mali vo chvíľach skúšky odvahu a nepodľahli. Chce, aby v neho úplne dôverovali, nech sa im veci javia akokoľvek. Praje si najmä, aby žili tak, aby on mohol byť medzi nimi. Lebo keď je on prítomný, nebezpečenstvo sa vzdiali podobne, ako ustal vietor, keď Ježiš a Peter vstúpili do loďky (Mt 14, 32).

Sme tu, aby sme milovali. A naša láska musí byť taká vrúcna, tak očistená ukrižovaním vlastného sebectva (neustála a vytrvalá), aby r, čo nás uvidia, mohli povedať: „Vy nie ste katolíci, evanjelici, anglikáni, ani pravoslávni! Vy všetci ste jedno v Kristovi!“

Keď sme boli vo vzájomnej láske, zostúpila milosť jednoty, tá, o ktorú Ježiš prosil svojho Otca: „Otče, aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21). Ježiš nikdy neprikazoval jednotu, lásku však áno. O jednotu prosil svojho Otca. Jednota je milosť, ktorá musí zostúpiť. Prichádza od Boha a keď zostúpi, Ježiš bude medzi nami.

Najprv miluješ, až potom sa láska stane vzájomnou. A čo sa vtedy udeje? Všimneš si, že ťa naplnila spokojnosť, budeš mať jasno, všetko bude mať zmysel, budeš vnímať novú vôľu, lebo Ježiš bude medzi nami. Pocítiš to tak, ako keď vnímaš, že ho niet medzi nami, čo je hrozné.

Existuje užitočný prostriedok: dohodnime sa, že sa budeme každé ráno vidieť novými očami, akoby sme sa videli prvý raz, bez toho, že by sme poznali nedostatky druhých. Je to pakt milosrdenstva. Znamená to, že večer pochováme všetky dojmy a pocity, všetky nedostatky, ktoré sme dovtedy vybadali. Znamená to akoby zničiť v našej hlave predstavu o tom človeku, aby sme mohli vidieť v každom človeku jedine Ježiša.

Môžu prísť chvíle, kedy bude ťažké považovať Pánovo jarmo za ľahké a príjemné. Ako sa vtedy zachovať? Usilujme sa radovať – i keď s vypätím vôle – z toho, že sa na neho, Opusteného, aspoň sčasti podobáme, a vložme všetky svoje starosti do Otcovho srdca (porov. 1. Petrov list 5, 7). Za pomoci milostí, ktoré nám vtedy iste nebudú chýbať, všetko pevne obetujme až do chvíle, keď Boh opäť vráti našej skúšanej duši pokoj.

Keď prítomnosť Ježiša medzi nami začína slabnúť, vtedy si netreba dať pokoj, pretože bez Ježiša sa nedá existovať. Ak to závisí od správania druhých, znásobme voči nim lásku, aby si aj oni opäť osvojili postoj lásky. Ak to však závisí od nás, musíme sa ihneď „postaviť na nohy“: opäť sa rozhodnúť pre Boha, pre lásku k blížnym, uznať svoje mylné správanie a povedať si, že chceme, aby ani na okamih nechýbal Ježiš prítomný medzi nami.

Ježišovu prítomnosť medzi nami nemožno nastoliť raz a navždy, pretože Ježiš je život, je dynamika. A menia sa aj okolnose.

Tej Ježišovej prítomnose medzi nami väčšinou bránia naše myšlienky, pretože každý z nás príliš uvažuje. Veľkým zadosťučinením bude, ak na miesto našich obmedzených, nedostatočných a prchavých myšlienok nastúpi Ježišov Duch. Skrze nás tak Ježiš bude môcť opäť získať svet pre Boha.

Čo ak druhí neprejavujú lásku? Nevadí, my majme predovšetkým vzájomnú a neustálu lásku. Nadovšetko. Ak druhí neodpovedajú, zostaň v láske. Uvádzaj do života vetu: „Ohýbam sa, no nezlomím sa!“ Ak sa druhí s nami nezjednocujú v pravde, zjednoťme sa my s nimi v láske a zachovajme vzťah. Neskôr nastane chvíľa, keď – ak to Boh bude chcieť – tým putom medzi nami bude sám Kristus.

Svätý Ján Zlatoústy takto vysvetľuje: „Azda nie sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene? Áno, sú, ale len zriedkakedy. Veď Ježiš nehovorí o obyčajnom zhromaždení. Jeho slová majú tento význam: Ak som pre niekoho hlavnou príčinou jeho lásky k blížnym, ja budem s ním.“

Keď ho učeníci videli vystupovať do neba, „vráeli sa do Jeruzalema s veľkou radosťou“ (Lk 24,52). Ako k tomu mohlo dôjsť? Tak, že zakúšali skutočnosť týchto jeho slov. Aj nás naplní radosť, ak skutočne uveríme tomu, čo Ježiš sľubuje: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Tieto z jeho posledných slov znamenajú ukončenie jeho pozemského života a zároveň začiatok života Cirkvi, v ktorej je prítomný mnohorakým spôsobom: v Eucharisei, vo svojich slovách, vo svojich služobníkoch (biskupoch, kňazoch), v chudobných, maličkých, v zaznávaných – vlastne vo všetkých blížnych.

Hoci sa Turíce pominuli, sviatok sa nekončí; každé stretnuee je sviatkom. Z čoho to vyplýva? Zo samotných Kristových slov, ktorý povedal: „Kdekoľvek sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, ja som medzi nimi“ (Mt 18,20). Ak je na stretnur prítomný Kristus, čo by si ešte chcel?

Ježiš medzi nami dáva pokoj. Hlboký, nadprirodzený pokoj, ktorý zakúšame, keď žijeme prikázanie vzájomnej lásky, je ďalší znak jeho prítomnose, prítomnose Zmŕtvychvstalého medzi nami. Preto jeho neprítomnosť si všimneme hneď.

Ak je Ježiš medzi nami, spoznáme ho podľa účinkov: on medzi nami osvecuje, zosilňuje Boží hlas, je Svetlo pre rozum aj pri príprave textov či príhovorov, je Svetlo pre svet. Ježiš medzi nami dáva pokoj. Ježiš je sviatok. Dáva silu žiť uprostred ťažkosr každého dňa. Možno ho cíeť.

Pochopili sme, že Ježiš je medzi nami prítomný vtedy, keď ho zakúšame. Nejde o to, aby sme verili v jeho prítomnosť len preto, lebo to on povedal. Nie. Ak je Ježiš medzi nami, jeho prítomnosť cíeme a je to konkrétna skúsenosť.

Žime v láske, okamih za okamihom, tým životom, ktorý nám dáva on. Vzájomná láska je základné prikázanie. Ním nadobúda hodnotu všetko. Nič nemá cenu, ak to robíme bez citu lásky k bratom a sestrám, lebo Boh je Otec a on má v srdci ustavične a jedine svoje dee.

Ježišova prítomnosť medzi nami až naháňa strach, mám bázeň hovoriť, keď si pomyslím, že ma teraz počuje. Ale keďže je to jeho vôľa, myslím, že je spokojný s tou trochou, ktorú mu dávame. On nás pozná, lebo žil na tejto zemi a pozná naše limity i našu nezrelosť.

Ježiš medzi nami nie je nejaká formulka, alebo nejaká dobročinnosť, pozornosť, či niečo božie. Nie! Tu ide o osobu, ktorá tu je! My ho nevidíme naším zrakom, ale on nás počuje a skúma každú našu myšlienku, každý úder nášho srdca, každú odpoveď našej duše.

Božie slovo je náš skrytý poklad: očisťuje nás a spája nás v jedno s Ježišom a medzi sebou. A toto puto nikto nezlomí.

Nadovšetko jednota! Vo všetkom a pred všetkým. Málo zavážia diskusie, hoci aj ee najsvätejšie, ak nedáme život Ježišovi medzi nami, ak sa nebudeme navzájom milovať tak, že si darujeme všetko.

Jednota! Kto by sa odvážil o nej hovoriť? Je to Ježiš medzi nami! Žime, aby sme ho mali stále medzi sebou aby sme ho prinášali do sveta, ktorý nepozná jeho pokoj, aby sme mali v sebe jeho svetlo! Ako o tom rozprávať? Nech sa zrúe hoci aj celý svet, no on nech zostane stále medzi nami.

Panna Mária si praje jednotu. Ona je Mater unita*s – Matka jednoty. Mama vždy chce, aby sme sa zachránili a chce zachrániť aj čo najväčší počet duší. Ona, ktorá pozná satana s jeho lichotením, klamstvami a pascami, volá svoje dee, aby sa zjednoeli a podali si ruky na Ceste lásky. Lebo tam, kde sa dvaja alebo viacerí zhromaždia v mene jej Syna, je medzi nimi Ježiš. A tam, kde je Ježiš, je svetlo, láska, sila, všemohúcnosť.

Jednota sa musí stať našou vášňou, pretože prinášala medzi nás prítomnosť Ježiša: jednota s Bohom pri bezvýhradnom plnení jeho vôle; jednota s bratom či sestrou ako naplnenie vrcholného Ježišovho prikázania. Všetko ako prejav lásky k Otcovi.

Kristovo tajomné telo tvoria všetci kresťania, ktorých medzi sebou a s Kristom Hlavou spája láska. Životaschopnosť Kristovho tajomného tela závisí od jednoty všetkých jeho členov a tá z nás, ako z prvých kresťanov, robí jedno srdce a jednu dušu. Podobne, ako keď človek ochorie, lebo niektoré časti jeho tela nie sú v poriadku, tak ani v Kristovom tajomnom tele niet „zdravia“, keď medzi kresťanmi nie je súlad.

Vernosť života vo vzájomnej láske podľa vzoru ukrižovaného a opusteného Ježiša vyústi do jednoty podľa života Najsvätejšej Trojice. Je to život Najsvätejšej Trojice, ktorý sa máme snažiť napodobňovať. Milovať sa navzájom, ako sa medzi sebou milujú osoby Najsvätejšej Trojice.

Láska zjednocuje mnohých, láska je jednota. Ježiš, Láska v nás, by nás mal zliať v jedno.

On, Stvoriteľ je Otcom svojich stvorení a my, ženy a muži na celej zemi, sme jeho deti, všetci sme členmi jedinej ľudskej rodiny. Dejiny ľudstva sú pomalým a namáhavým objavovaním tohto univerzálneho bratstva.

Svet skutočne uverí, ak my budeme zjednotení. Povedal to Ježiš: „aby všetci boli jedno... aby svet uveril...“ (Jn 17, 21). Boh chce jednotu! A chce, aby uveril celý svet! Opakuje a kričí to cez okolnosti, ktoré dopúšťa.

Ježiš povedal, že skrze našu vzájomnú lásku a jednotu, teda prostredníctvom nás, svet spozná, že sme jeho: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35).

Musíme byť stále ochotní pozerať sa na seba novými očami. Povedané inak: musíme mať trpezlivosť, znášať sa, vedieť sa povzniesť, dôverovať ľuďom, vždy dúfať, vždy veriť. A predovšetkým neposudzovať. Čisto ľudské posudzovanie iných – najmä zodpovedných a predstavených – je čosi strašné, je to trhlina, ktorou preniká diabol nejednoty. Takto sa z duše postupne vytratí každé dobro, ba môže kvôli tomu zakolísať aj samo povolanie.

Jednota v spoločenstvách nie je čosi, čo je raz a navždy vybudované. Treba ju budovať nanovo každý deň. A to sa robí tak, že milujeme Ježiša v tej bolesti, ktorú nedokonalá jednota prináša.

Ako sa uskutočňuje jednota? Láskou. Čím viac dáš, tým sa viac realizuješ – si viac sám sebou, si viac sama sebou. Lebo máš len to, čo dáš. Dávanie ti umožňuje viac „byť“. Aj my, ak budeme žiť jednotu, budeme veľmi odlišní jeden od druhého, s rozličnými osobnosťami, a predsa všetci jedno v Ježišovi Kristovi.

Milujme skutkom a pravdou. Nemáme „robiť“ skutky a „hovoriť“ pravdu. Ale „milovať“ – pretože na láske záleží.

Byť jedno znamená vnímať v sebe pocity brata či sestry. A riešiť ich ako svoje vlastné, lebo sme si ich osvojili z lásky. Byť druhým, byť druhou. Z lásky k Bohu, z lásky k Ježišovi, ktorý je v tom bratovi, v tej sestre.

Láska, ktorá chce prinášať jednotu, sa musí stále udržiavať v priepasti takej pokory, že v ochote slúžiť Bohu v blížnom stratí aj svoju dušu.

Našou jedinou povinnosťou je milovať každého a každú a slúžiť, zjednocovať sa až do konca vo všetkom okrem hriechu. Ježiš sa postará o to, aby si ich získal. Ak nie teraz, tak o desať alebo dvadsať alebo tridsať rokov. Ale stane sa to.

Oživme svoju vieru, že každý človek je povolaný k jednote, pretože Boh miluje všetkých. A nehovorme: tento to nikdy nepochopí; táto je príliš mladá, aby pochopila; tamten je môj príbuzný, dobre ho poznám, lipne na pozemských veciach; tamtá verí špiritizmu; tá je inej viery a ten je príliš starý, aby sa zmenil; a podobne. Nie! Prečo sa tak vyhovárame?! Boh miluje všetkých a čaká na všetkých.

Jednota, v ktorej žije Láska, vám dá silu čeliť každej vonkajšej nejednote a vyplniť každé prázdno.

Jednotu dostávame ako Boží dar. V osobnom nasadení však musíme byť radikálni a vytrvalí. Je to úsilie, ktoré vychádza z viery, modlitby, kontemplácie, no predovšetkým z lásky. Všetky tieto výrazy sú vzácnym príspevkom na ceste ekumenizmu smerom k jednote cirkví.

Každý okamih nášho života má mať široký nádych – široký ako Boh. Preto musíme do tohto nádychu vložiť všetky svoje sily. Nech je vždy všetko dokonalé. Duša, ktorá je v dokonalej jednote s Ježišom vo svojom vnútri, je druhým Kristom.

Byť zjednotení v Ježišovom mene znamená byť zjednotení pre neho. To znamená, aby sme plnili jeho prikázanie a boli zjednotení tak, ako si to on praje: v jeho vôli, ktorou je milovať sa tak, ako nás on miloval. Zo skúseností vieme konštatovať jeho prítomnosť medzi nami – on je medzi nami, keď sa cítime slobodní, jedno, plní svetla. Vtedy, keď z nášho vnútra prýštia prúdy živej vody.

Lásku nemožno vysvetliť, pretože je jednotou. Iba Ježiš mohol vysvetliť, čo je láska, pretože v každom jeho slove bola jednota. Celý bol Bohom – láskou a pravdou.

Kto nastúpi na cestu jednoty, vstúpi do Ježiša. Odstráni seba, aby žil v Ježišovi. Dokonca ani neodstráni seba, lebo bude žiť Ježiša, keďže konať možno len jednu vec. Kto žije jednotu, už od počiatku žije ako Boží Syn. Už od počiatku je dokonalý ako Otec, ako malý Ježiško, ktorý – hoci je ešte dieťa – je už dokonalý.

Kto žije jednotu, vidí evanjelium Božím pohľadom a preniká do jeho hĺbky úmerne k svojej skúsenosti - úmerne k svätosti, ktorú nadobudol vo svojom živote jednoty, a podľa intenzity, s akou žije prítomný okamih.

Pri vytváraní jednoty sa musíme navzájom milovať zo všetkých síl, byť pripravení zomrieť jeden za druhého. Ježiš však jednotu nikdy nikomu neprikázal. On sa modlil k Otcovi za jednotu, pretože vedel, že na plnú jednotu nestačí len naša askéza (snaha milovať sa navzájom), ale potrebná je aj milosť zhora. Túto milosť dostávame skrze Eucharistiu. Eucharistia je putom jednoty, ona doplní všetko.

Slovo nás robí jedno: vyvoláva jednotu. Je to ako pri štepení rastlín: dva očistené konáre sa stanú jednou vecou vďaka priamemu kontaktu dvoch živých častí. Tak aj dve duše, ktoré očistí žité Božie slovo od toho, čo je ľudské, sa lepšie „strávia“ v jedno.

Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, povedal: „Zostanem s vami až do konca sveta.“ Ježiš je teda tu s nami v jednote. Zmŕtvychvstalý je tu, uprostred nás. A my sa musíme natoľko milovať, aby sme ho ukázali svetu, aby sme ho vyniesli von, ukázali ho, vyjadrili ho: musíme byť tými, ktorí ukážu zmŕtvychvstalého Ježiša.

Jednota je telocvičňou svätosti. Je víťazstvom lásky. Je dosiahnutým rajom, aj keď sme stále ešte na zemi – aby sme zostali jedno a aby sme ostatné duše spájali v jedno.

Jednota! Kto sa odváži hovoriť o nej? Je neopísateľná ako Boh! Cítime ju, vidíme ju, tešíme sa z nej..., ale je neopísateľná! Všetci sa tešia z jej prítomnosti, všetci trpia z jej neprítomnosti. Je pokoj, radosť, láska, zápal, ovzdušie hrdinstva, najvyššej veľkodušnosti! Je to Ježiš medzi nami!

Zapamätajte si jedinú myšlienku. Lebo len jediná myšlienka utvárala veľkých svätých. A tou našou myšlienkou je: jednota. Sme Ježišov obraz a v každej prítomnej chvíli jeho vôli opakujeme: „Áno, Otče!"

Ježiš Opustený nám daroval jednotu. Ideál, ktorým je sám Boh. Preto nám daroval Ducha Svätého, ktorý zjednocuje Otca so Synom a ktorého Ježiš Opustený na kríži na okamih necítil. Daroval ho nám, aby sme nikdy a nikde neboli odlúčení od Boha!

Ježiš vedel, že Najsvätejšia Trojica je večná blaženosť a on, Bohočlovek, ktorý zostúpil, aby vykúpil ľudstvo, chcel vtiahnuť všetkých, ktorých miloval do spoločenstva jednoty Troch. To je jeho vlasť, to je vlasť jeho bratov a sestier, ktorých miloval až po preliatie krvi.

O jednote hovoríme my, kresťania. Tajomné slovo „jednota“ sa totiž nachádza v Evanjeliu podľa Jána, v Ježišovej modlitbe, ktorá je jeho závetom: „Otče..., aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21). Ježiš teda vyžaduje jednotu každého muža a každej ženy s Bohom a medzi sebou.

Vďaka láske sa musí celé spoločenstvo Cirkvi cítiť zjednotené, nerozdelené, solidárne i odlišné. Všetky vzťahy, tie hierarchické, pastoračné, kolegiálne, spoločenské i tie domáce, musí prenikať aktívny prúd lásky, ktorej bezprostrednými účinkami je služba a jednota. Cirkev je láska, Cirkev je jednota. Zdá sa, že toto je to, čo svet požaduje od Katolíckej cirkvi v tomto období.

Treba sa zamerať na život podľa evanjelia a šíriť lásku takým spôsobom, aby sa obnovili rôzne úrovne farského života. Aby všetci spoločne smerovali k jednote všetkých: „...aby všetci boli jedno“. Z farnosti tak možno vytvoriť príklad jednoty pre celú Cirkev.

Ak naše farnosti budú ukuté a očistené plameňom „vášne pre Cirkev“, budú schopné prispieť k rozsiahlej reforme, ktorá obnoví Cirkev tak, ako to dokáže urobiť jedine oheň Ducha Svätého. Práve láska k Cirkvi nás nabáda vyskúšať nové aktivity, ktoré ukážu zázrak jej večnej mladosti.

„Vášeň pre Cirkev“ môžeme pripodobniť ku plameňom, ktoré pohltia kov určitého tvaru, roztopia ho, a keď potom kov stuhne, nadobudne novú formu. Podobne by to malo byť s plameňmi, ktoré v našom srdci zapálil Boh. Mali by roztopiť to, čo je v nás nepoddajné, nečisté a zdeformované, a potom všetkým a každému jednotlivo dajú novú formu.

V Cirkvi sme povolaní k láske, k svätosti, ku kráľovskému kňazstvu, ktoré musíme žiť všetci. V hierarchii svätosti je Panna Mária vzorom pre celú Cirkev. Ona nás všetkých „predchádza“, v nej Cirkev už dosiahla dokonalosť. Ak je každá žena povolaná stať sa druhou Máriou, a to znamená pannou, matkou, nevestou, slzou, nebom, ale predovšetkým „nositeľkou Boha“, ženy môžu urobiť veľa pre všetkých, pretože ak je žena skutočne ženou, je srdcom ľudstva.

Rovnako ako nie je možné, aby slnko nehrialo, tak isto nie je možné, aby láska neobnovila, neoživila, neomladila každého člena a každú skupinu mystického tela a celú Cirkev.

Každé dielo, ktoré vzbudil Duch Svätý, má svoju úlohu, a preto je určitým spôsobom nenahraditeľné. Teplo našej lásky mu môže pomôcť, aby pocítilo Božiu lásku, ktorá mu dala zrod, a ono naberie odvahu, aby sa zaktualizovalo, rástlo a znásobovalo sa.

Pre ľudí, ktorých nám okolnosti privedú do cesty, sa musíme snažiť vybadať a objaviť ich úlohu, poslanie, ktoré Boh myslel pre nich. Musíme milovať týchto našich bratov a sestry tak, aby sa toto ich poslanie zrealizovalo. Iba ak konáme takto, sme dobrými apoštolmi, sme deťmi Cirkvi a skutočne jej slúžime.

Moderná kresťanská svätosť presahuje rámec dokonalosti, ktorú hľadal jednotlivec osamote. Modernú svätosť vyjadrujú slová: chceme sa stať svätými spoločne, túžime po kolektívnej svätosti. Lebo v tejto dobe nestačí iba individuálna svätosť. No nestačí ani svätosť komunitárna, uzavretá medzi vyvolenými. Potrebné je, aby sme v sebe pociťovali bolesti a radosti, ktoré dnes pociťuje Kristus vo svojej Neveste. Potrebné je, aby sme sa posväcovali „ako Cirkev“.

Byť kresťanom neznamená posväcovať sa individuálne a žiť život, ktorý je dobrý a dokonalý. Byť kresťanom znamená mať „dušu-Cirkev“, byť Cirkvou, cítiť ako svoje vlastné všetky radosti Cirkvi, jej nádeje, nový rozkvet, ale aj všetky jej bolesti v rozmanitých podobách.

Mnohí kresťania potrebujú nové obrátenie. Vyžaduje sa od nás, aby sme svoj život nanovo postavili na jedinej veci, ktorá je potrebná – na láske k Bohu. Ak ho budeme vášnivo milovať, ak On bude vládnuť v srdci každého človeka, potom jeho prítomnosť naplní život jednotlivcov i spoločnosti: umenie a apoštolát, štúdium a odpočinok, rodinu a školu, prechádzku alebo čas, keď budeme pripútaní na lôžko. Všetko sa potom premení.

Dnes, kým zlo preniká do škôl, na pracoviská, do rodín, jednoducho všade, kresťan už nemôže zostať len jednoduchým „praktizujúcim“ človekom, ktorý chodí v nedeľu na svätú omšu a čestne si počína vo svojej rodine a práci. Dnešné časy od každého kresťana a každej kresťanky vyžadujú apoštolskú činnosť, ktorá zachraňuje, posilňuje, získava. Zoči-voči tým, ktorí chcú vziať svet Bohu a Boha svetu, my musíme svet vrátiť Bohu a vrátiť Boha do sveta.

Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že všetci kresťania sú povolaní ku svätosti a že celá Cirkev je misijná. Obnovil úlohu laikov v Cirkvi – laikov treba zvlášť učiť viesť dialóg s inými, veriacimi i neveriacimi, aby vedeli zvestovať všetkým ľuďom Kristovo posolstvo. To neprináleží len kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ale aj laikom, rodinám, mladým ľuďom, všetkým.

Cirkev je ako mystické telo, ktorého hlavou je Ježiš a skrze neho božský, trojičný život prechádza na jeho údy. Keď však život mystického tela bude tak rozvinutý medzi jednotlivcami, že budú skutočne milovať svojich blížnych ako seba samých, potom bude ľahké preniesť tento zákon aj medzi štáty.

Svätý Augustín povedal o Cirkvi: „Čo Bábel rozptýlil, to Cirkev zhromaždila. Z jedného jazyka vzniklo mnoho jazykov – nečuduj sa tomu, lebo to spôsobila pýcha. Z mnohých jazykov sa však stal jeden – nečuduj sa tomu, lebo to spôsobila láska“.

Cirkev! To je miesto, kde sa rúcajú závory postavené medzi človekom a človekom, medzi národom a národom a spoločne sa v nej búrajú závory postavené medzi ľudstvom a božstvom a medzi laickým svetom a svetom kňazstva, medzi spoločnosťou a Cirkvou.

Pracuje azda otec v rodine len pre jedno zo svojich detí? Alebo len pre ich matku či len pre samého seba? A pracujú azda deti len pre seba alebo len pre otca? Zaiste nie. V rodine každý pracuje pre každého. Tak sa to deje aj v Cirkvi.

Cirkev je ako jedna rodina. Každý v nej musí zostať na svojom mieste a vo svojom povolaní. A všetci by sa v nej mali cítiť ako bratia a sestry skrze lásku ku Kristovi Ježišovi. Všetko teda usporiada láska. Láska, ktorá privádza k jednote, k dokonalejšej spoločnosti.

Opustený Ježiš je ako láska matky. Jeho výkrik predstavuje pôrodné bolesti božského preporodenia ľudí na Božie deti. V tom okamihu je počiatok Cirkvi. V tej chvíli daroval Ducha Svätého, ktorý neskôr zostúpi na apoštolov zhromaždených s nebeskou Matkou.

Cirkev sa rodí vždy nanovo z Ježišovej opustenosti na kríži. Práve v okamihu, keď viac necítil spojenie s Otcom, preniesol toto spojenie na nás a odovzdal nám ho cez svojho Ducha. V tej hodine zrodil Cirkev ako svoje telo. Vždy a v rôznych podobách jeho opustenosti sa aj dnes Cirkev nanovo rodí ako spoločenstvo a jednota. Opustený Ježiš zrodil Cirkev.

V minulosti duše hľadali Boha vo svojom vnútri. Ako keby stáli vo veľkej kvetinovej záhrade a pozerali sa a obdivovali len jeden kvet. Hľadeli naň s láskou, venovali pozornosť každej maličkosti, ale nevšímali si ostatné kvety. Dnes Boh od nás žiada, aby sme sa pozerali na všetky kvety, pretože v každom je On prítomný. Iba ak si všímame všetky kvety, milujeme viac Jeho než jednotlivé kvety. Lebo Boh síce prebýva vo mne a vyformoval moju dušu, ale je tiež prítomný v srdciach ostatných bratov a sestier.

Cirkev je ako nádherná záhrada, v ktorej rozkvitli všetky Božie slová. Je to Ježiš, Božie Slovo, ktorý rozkvitol v tých najrozličnejších prejavoch. Je na nás, aby sme tieto prejavy zjednotili.

Keď je Ježiš vtelené Božie Slovo, tak Cirkev je vtelené evanjelium. Tak ako sa Slovo prejavilo v mnohých slovách, tak sa Cirkev v priebehu dejín prejavila v rôznych charizmách, v mnohých charizmatických rodinách, rehoľných rádoch, cirkevných hnutiach a nových komunitách.

Boh súrne potrebuje takéto duše: duše Ohňa, duše ktoré vedia veľkoryso milovať, ktoré vedia prekročiť vlastný kruh a vlastné záujmy a zaujímajú sa o potreby druhých. Ježiš čaká na duše, ktoré budú svetlom a láskou pre všetkých. Lampy, ktoré horia a vydávajú jas!

Nášmu srdcu chýba láska! Často si myslíme, že milovať Boha znamená veľa adorovať, chodiť do náboženského prostredia, dlho sa modliť. Avšak žiť vieru znamená „stať sa všetkým pre všetkých“. Milovať konkrétne, jemne a mocne všetky duše, chcieť pre ne to, čo by sme chceli pre svoju dušu.

Dávaj si pozor na tento slepý a klamlivý svet. Povznes svoj pohľad vyššie, aby si videl skutočnosť v čistom svetle: v kňazovi máš vidieť človeka, ktorý ti prináša Ježišov hlas, bez ohľadu na jeho prípadné nedostatky. Jeho slovo je Slovo Božie, toto nech je pre Teba dôležité. Vzdaj sa posudzovania, ktoré ničí svet a ži podľa svojej viery, ktorá zvíťazí nad svetom.

Ako veľmi naša duša – pohltená hlasmi sveta – potrebuje načúvať Ježišovmu hlasu! Ibaže ty si nemôžeš nárokovať, aby Kristus prišiel na zem a prihovoril sa ti. Keď žil na tejto zemi, určil tých, ktorí budú zastupovať jeho osobu. Sú to jeho kňazi. K nim musíš ísť s vierou!

V rodine Cirkvi sa Božia láska k nám prejavuje skrze lásku pápeža, ktorý je viditeľnou hlavou Cirkvi; skrze lásku biskupa, ktorý riadi diecézu; skrze farára, ktorý je nám najbližšie, pozná nás osobne a pozná a vedie naše duše.

Boh nám dal milosť narodiť sa a žiť v rodine nielen na prirodzenej úrovni, ale aj na duchovnej úrovni. Patríme do veľkej rodiny katolíkov, do Cirkvi, od ktorej sme prijali nový život vo svätom krste. Od nej dostávame skrze sviatosť pokrm a podporu, aby sme došli do cieľa.

Úlohou Cirkvi je byť kvasom jednoty. A Cirkev ním je, lebo svoj život čerpá z Boha, ktorý je Láska, z jedného Boha, ktorého život sa rozvíja v troch osobách. A byť traja, a teda „mnohí“ a „odlišní“, nie je na úkor jednoty, ale naopak, predstavuje vnútornú dynamiku života.

Cirkev nie je niečo, ale niekto: je to Ježiš uprostred svojich. Je to Ježišovo „telo“, ktoré dáva Cirkvi viditeľnosť a vplýva na ľudskú skutočnosť. Cirkev je Kristus existujúci ako komunita.

Aké krásne by bolo, keby sme si aj my boli vedomí toho, že máme v sebe nielen dary Ducha, ale aj toho, ktorý je sám darom – Ducha Svätého!

Čo spôsobuje Duch Svätý v našom vnútri? Pomáha nám voliť si Božiu vôľu a spôsobuje našu úplnú premenu, lebo pre Boha dokážeme zanechať všetko ostatné. A pomáha nám, aby sme dali Boha na prvé miesto.

Snívam o tom, že Duch Svätý bude naďalej zaplavovať cirkvi a mocnosti „semienkami Slova“, aby svet mohol byť svedkom neprestajnej záplavy noviniek plných svetla, života a skutkov, ku ktorým vie inšpirovať iba on.

Snívam o Cirkvi, ktorá bude majákom pre ľudstvo. A snívam o tom, že sa v nej bude vyskytovať svätosť ľudu, akú sme ešte nevideli.

Duch Svätý nás tentoraz pobáda k tomu, aby sme ohlasovali nielen Božiu dobrotu a pravdu, ale aj jeho krásu.

Sme si vedomí toho, že Ježiš je Boh i človek? Že nie sme kresťanmi, ak nie sme naplno aj ľuďmi? A že kresťanstvo, čiže Božia milosť, Duch Svätý, neutláča ľudskú prirodzenosť, ale ju pozdvihuje?

Duch Svätý, zosobnená Láska! Ježiš nám ho daroval, keď vydýchol na kríži a keď ho na Turíce zoslal na rodiacu sa Cirkev.

Jedným zo „znakov čias“ charakterizujúcich súčasnosť je mocné vanutie Ducha Svätého, ktoré preniká do rôznych oddelených cirkví a kresťanských spoločenstiev a otvára dokorán po stáročia zatvorené dvere. Prebúdza zo spánku a pozýva... k jednote, k spojeniu.

Je Duch Svätý v našom vnútri? Prihovára sa nášmu srdcu? (...) Buďme pozorní na jeho tajomné a veľmi jemné dotyky. Nenechajme zapadnúť nič z toho, čo by mohlo byť jeho inšpiráciou.

Sme chrámom Ducha Svätého. Lenže on je prítomný aj v duši každého brata či sestry. Aj oni sú chrámom Ducha Svätého, alebo sú určení ním byť. Ak je to takto, nezdá sa vám, že je to ďalší dôvod, aby sme ešte lepšie milovali blížnych?

Najkrajšie chvíle života sú tie, keď sme s Duchom Svätým! Lebo to znamená byť s Láskou, byť v Bohu. A on vtedy radí.

Vždy sme si hovorili: každého nabádajme k tomu, aby miloval. Lebo ak miluje, Duch Svätý každého poučí.

Nikdy sme nehovorili o morálke, o tom, že treba ísť na svätú omšu, na sväté prijímanie alebo na spoveď. Hovorili sme jedine o tom, že je potrebné milovať, milovať a milovať. A ľudia milovali. Keď milujeme, Duch Svätý začína pôsobiť...

Ak sa obávaš, popros Ducha Svätého a povedz mu: „Ja som nič a ty si všetko“. Dostaneš silu a vnukne ti veľa krásnych slov.

Sme priateľmi Ducha Svätého. On nám pomáha tým, že naše duše ožiari svojím svetlom. Vždy, zakaždým, keď ho o to poprosíme.

Naše duše sú nevestami vteleného Slova. O ukrižovaného a opusteného Ježiša sa opierajme zakaždým, keď potrebujeme prekonať nejakú ťažkosť, nejakú prekážku. A on nám pomôže, lebo on premieňa „opustenosť“ na „vzkriesenie“.

Sme Otcove deti. Na neho „hádžme“ všetky svoje starosti. A on je ten, kto ich hneď vyrieši.

Čím viac milujeme, čím viac sme pripravení milovať, o to hlasnejšie v nás hovorí Duch Svätý. Pretože tam, kde je láska, je aj on, lebo on ju šíri v našich srdciach.

Vzývať Ducha Svätého, vnútorne sa sústrediť, aby sme sa s ním mohli pozhovárať, milovať ho, je to isté, ako zakúšať hlboké, plné a najbožskejšie spojenie v duchovnom živote.

Po čom túžim, Pane? Po celý život a neprestajne túžim po Duchu Svätom a po dokonalosti. Avšak nie po dokonalosti, ako ju vidím ja, ale ako sa páči tebe.

Duch Svätý! Nech neprejde ani jeden deň bez toho, aby sme ťa nevzývali, aby sme ti neďakovali, aby sme sa ti neklaňali, aby sme ťa nemilovali. Daj, aby sme žili ako tvoji neúnavní učeníci.

Duchu Svätý, Ty, ktorý si tak diskrétny, aj keď nástojčivý a nezadržateľný, ale veješ ako jemný vetrík, ktorý sú schopní vnímať a pocítiť iba máloktorí, vzhliadni predovšetkým na našu neohrabanosť a urob z nás svojich ctiteľov.

Duch Svätý! Ty priťahuješ duše, ty zapaľuješ srdcia, ty nás všetkých spolu dvíhaš do spoločnej extázy a vzbudzuješ v nás hlboké a rozhodné myšlienky o svätosti, ktoré nasledujú nečakané osobné rozhodnutia.

Môj Bože, potrebujem opäť vložiť svoj život do tvojho Srdca. Potrebujem spáliť svoje bytie v žeravých plameňoch Ducha Svätého, ktorému po celú večnosť a už odteraz musíme ďakovať za to, že nám ukázal túto cestu lásky: milovať, milovať stále, milovať každého. Aby sme na konci každého dňa mohli povedať: stále som miloval, stále som milovala.

Duch Svätý! Ty si ten, kto vytvára svätých. Stvárňuj nás, pripravuj nás, aby si nás ako perlu, aj keď malú, zasadil do koruny Márie, našej Matky a Kráľovnej.

Duch Svätý, ten neznámy Boh. Pri našom konečnom účtovaní si s nekonečnou ľútosťou uvedomíme, že sme ho možno príliš málo milovali, málo si ho ctili a málo mu ďakovali.

Môj dom môže mať vôňu kláštora a steny môjho príbytku sa môžu stať kráľovstvom pokoja, Božími pevnosťami uprostred sveta. A moje srdce, hoci je uprostred sveta, nebude hľadať iný príbytok. Mojím kláštorom bude Kristus, Kristus v mojom srdci, Kristus uprostred sŕdc.

Duch Svätý vytvára atmosféru neba.

Duch Svätý je celý Ježišov dych. Je skutočne Ježišovým duchom, je celý Ježišov dych, je jeho „teplo“.

Láskavosť, ktorá je mimoriadna a nie vždy ju vidíš, pochádza z Ducha Svätého. Je to vanutie Ducha Svätého. On je dušou Cirkvi, Kristovho mystického tela.

Na otázku: „Čo mám robiť?“ odpovedáme: „Počúvaj ten hlas!“ To znamená: „Tvoje svedomie ti to povie. Pamätaj si, že krstom si dostal Ducha Svätého, tak počúvaj jeho hlas.“

Mária často mlčala a uchovávala veci v srdci. Nie všetko potrebovalo odpoveď hneď. Niektoré veci dozrievajú v tichu – a práve tam získavajú svoj skutočný zmysel.

Boh často neprichádza v sile, ale v tichosti. Nie v tom, čo ohromí, ale v tom, čo sa sotva dá zachytiť — ak je srdce pripravené počúvať.

Mária nás vedie k jednote – v rodinách, medzi ľuďmi aj národmi. Tam, kde sa snažíme o dobro a prijatie, rodí sa skutočné bratstvo a sesterstvo.

Boh robí veľké veci v tichosti a pokore srdca. Mária je dôkazom, že skutočná veľkosť sa rodí z lásky a odovzdanosti. Keď dôverujeme Bohu, aj náš život môže nadobudnúť hlbší zmysel.

Mária, práve preto že je matkou, môže urobiť veľa pre jednotu.

Ak budeme mať srdce tejto Matky, budeme milovať všetkých – nielen kresťanov, ale aj moslimov, hinduistov,... aj ľudí dobrej vôle. Každého človeka, ktorý žije na tejto Zemi.

Chcem milovať bez podmienok. Aj keď je to nepohodlné, aj keď to bolí.

Mária nás učí, že skutočná vzbura neznamená byť výstredným, ale múdrym v láske, ktorá všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží.

Ticho nie je prázdnota. Je to priestor, kde môže zaznieť to podstatné. Len ten, kto sa dokáže stíšiť, dokáže naozaj počuť.

Plodom lásky je múdrosť, ktorá vedie naše srdce aj kroky.

Nie vonkajšok, ale srdce plné lásky robí život krásnym. Keď žijeme s Bohom, aj obyčajné veci nadobúdajú pravú krásu.

Mária robí pre nás to, čo robila pre svojho syna Ježiša.

Cirkev je rodina, ktorá žije z lásky a jednoty. Tam, kde prijímame druhých a sme spolu, je prítomná aj Mária. A práve v tejto jednote sa Boh stáva blízkym a živým.

„Chcem“ je tiché áno Bohu v každej chvíli. Nie dokonalosť, ale ochota povedať „chcem“ nás vedie bližšie k nemu.

Panna Mária stojí pri nás aj v tejto dobe. Rovnako ako je prítomná v mnohých chrámoch zasvätených jej menu. Práve preto, aby z lásky každému poskytla svoju útechu, ochranu a milosti.

Chcem sa menej báť a viac odovzdať. Lebo pokoj neprichádza z kontroly, ale z dôvery v Pána.

Cirkev rastie vtedy, keď každý z nás prinesie svoj dar a otvorí sa druhým. Nie dokonalosť, ale láska a jednota robia Cirkev živou a krásnou.

Aj keď človek nerozumie tomu, čo sa deje, môže sa rozhodnúť veriť. Nie preto, že má odpovede, ale preto, že existuje niekto, kto ich má.

Mária je viac než len príklad pokory – je tajomstvom lásky, ktoré nás priťahuje k Bohu. Keď ju spoznávame hlbšie, objavujeme aj krásu a veľkosť Božieho pôsobenia.

Byť ochotný strácať znamená dôverovať Bohu aj v bolesti. To, čo Bohu odovzdáme, nikdy nie je stratené. Práve tam môže začať rásť niečo hlbšie.

Mária nebola bez strachu. Bola však plná dôvery. A práve preto mohla kráčať aj tam, kde by sa iní zastavili.

S Máriou sa môžeme rozprávať ako s najbližšou Matkou – v dôvere a jednoduchosti. Keď ju necháme vstúpiť do nášho života, naučí nás vnímať jej tiché usmernenia a veriť v jej pomoc.

Byť Máriiným dieťaťom znamená nielen Máriu obdivovať, ale ju aj nasledovať v každodennom živote. Učiť sa milovať, počúvať, niesť aj ťažké chvíle a nevzdať sa v bojoch.

V prirodzenej rodine je žena rešpektovaná a vážená ako matka, sestra, snúbenica, nevesta. Mária prináša svetlo do poslania kresťanskej ženy. Vďaka žene svet pochopí Máriu.

Aj keď v okamihu obrovskej bolesti stráca Ježiša, je plná Boha. Stala sa Matkou všetkých nás. Teda dosiahla väčšiu plnosť. To znamená, že každá strata je ziskom.

Mária pripomína, že kríž je cestou a radostné kresťanstvo jeho naplnením.

V jednoduchosti, v tichu, v každej chvíli – tak, aby sa aj obyčajný deň stal stretnutím s Bohom.

Nie navonok pre svet, ale z hĺbky srdca pre Boha – aby z nášho ticha mohla prameniť láska pre druhých.

Mária chce, aby v nás rástol jej Syn.

Nie dokonalosť, ale vernosť v drobnostiach je dar, ktorý jej prinášame – a ona ho s láskou odovzdáva Ježišovi.

Tak ako Mária, aj my sme pozvaní dávať zo seba – aby v druhých mohol rásť Ježiš. V tom je skutočné ovocie lásky.

Dôležitosť Ježiša Opusteného je, že prospieva jednote. On nemiloval bolesť pre ňu samotnú, ale ju využil – ak sa to dá tak povedať – aby zjednotil ľudí s Bohom a medzi sebou navzájom. Musíme ho milovať, aby sme mali s Bohom jednotu, ktorá však prechádza cez bratov a sestry. Keď Ježiš Opustený, ktorého sme objali, umožnil, že Boh víťazne vstúpil do našej duše, sme povinní rozlievať túto lásku na bratov a sestry.

Z rozhovoru s jedným pilotom lietadla som pochopila, že bolo ťažké vzlietnuť a pristáť. A že vždy treba dbať na buzolu. Taký je aj život. Ťažké je začať – treba zanechať, odsunúť každú skutočnosť: „Kto neopustí...“ (Lk 14,26). Ťažké je aj pristáť v inom Živote, lebo posledné okamihy života sú ťažké. Medzi tým stačí udržiavať ručičku buzoly života nasmerovanú na jediný bod – na Ježiša Opusteného a dávať pozor, aby sa nikam neodchýlila.

Cítime sa opustení a sami? Ježiš Opustený je s nami. Sme zradení a ponížení? Ježiš Opustený je s nami. Dezorientovaní, odvrhnutí, skrachovaní, vlažní alebo hriešnici? On je s nami. On je stále verný. On nikdy nechýba! Keď sa všetci stratia, on sa ukáže. Preto nech predsavzatie na nasledujúce dni je toto: predbiehať sa v našej vernosti jemu. Byť tam, kde je on: byť na nohách a pripravení milovať ho, objať ho.

Počas týchto dní čoraz viac cítim svoje povolanie nasledovať Ježiša Opusteného a jeho bolesť. Ale obávam sa, že budem naňho zabúdať. Preto myslím na to, že každý deň má dvadsaťštyri hodín a že stačí, ak si ho budem pripomínať týchto zopár hodín. Zakaždým, keď sa dnes pozriem na hodinky, spomeniem si, že je čas milovať Ježiša Opusteného.

Pred každým utrpením, protirečeniami a neriešiteľnými prípadmi sa pokúsme vstúpiť do seba a pozrieť sa priamo do tváre absurdite, nespravodlivosti, nevinnej bolesti. Rozpoznáme v nej jednu z mnohých tvárí „Muža bolestí“. Je to stretnutie s ním, s Ježišom Opusteným, ktorý sa ako druhá božská osoba stal človekom bez vzťahov, je to stretnutie s Bohom súčasného človeka. On premieňa ničotu na bytie, bolesť na lásku. Cez naše „áno“, cez náš skutok lásky a prijatie sa náš individualizmus začne vytrácať a stanú sa z nás noví ľudia schopní uzdravovať láskou.

O rozdelení kresťanov: Ukrižovaný Ježiš, ktorý uprostred dejín zaplatil za každé rozdelenie vo svete, zatiaľ v nás (medzi kresťanmi) nevidí plody svojej nesmiernej bolesti. Je to on, ktorý nástojí, aby sme siali, aj keď žať budú iní. On nás pobáda hľadieť na dobro Cirkvi, ktorá tu bude aj po nás, a presviedča nás, že ak nebude toho, kto by začal a vytrval, nebude ani toho, kto bude môcť zakončiť.

V období atómovej bomby, keď sa podarilo rozbiť časticu, o ktorej sme si mysleli, že je nerozdeliteľná, teda atóm, nebo nám dalo objaviť božskú atómovú bombu, mohutnú zbraň, ktorou je láska, a tá namiesto toho, aby ničila a úplne vyhladila ľudstvo, ho pozdvihuje a dáva mu tú najvyššiu dôstojnosť. Táto zbraň prináša do sveta jednotu. A nie iba ľudskú jednotu, ale božskú, o ktorú prosil Ježiš pred svojou smrťou, keď dal život za nás všetkých a modlil sa: „Otče, aby všetci boli jedno...“ (Jn 17,21).

Miluj Ježiša Ukrižovaného v sebe, v nekonečných odtienkoch svojich bolestí, no predovšetkým ho miluj mimo seba, v bratoch a sestrách, vo všetkých. Ak si medzi nimi môžeš vybrať, miluj ho v tých najväčších hriešnikoch, v tých najbiednejších, najotrhanejších, v tých najošklivejších, v tých, čo sú najviac opustení, v tých, ktorých spoločnosť zavrhla, v tých najutrápenejších.

Keby tu kríž nebol, neboli by sme mali rovnováhu potrebnú na ďalšie šírenie Božieho diela. Bolesť je totiž prostriedkom, ktorý Boh používa, aby brzdil našu pýchu a samoľúbosť, a tým umožnil, že v nás bude pôsobiť len on sám. Vidieť plody napĺňa človeka veľkou radosťou, no pri krížoch sa až tak nejasá.

Do brata či sestry môžeme vstúpiť mnohorakými spôsobmi: napríklad nasilu, ako keď niekto objemný chce prejsť cez úzke dvere... Tak koná ten, čo nepočúva brata ani sestru až do hĺbky a chce dávať odpovede, čo sa mu postupne nahromadili v hlave... Sú však aj takí (ako vášniví milovníci Ježiša Opusteného), čo omnoho radšej umierajú, než by žili, a preto počúvajú brata a sestru do hĺbky a nerobia si starosti s odpoveďou. Tú im na konci vnukne Duch Svätý.

Aby sme dokázali prijať do seba Všetko, je potrebné byť ničím ako Ježiš Opustený. A na ničom všetci môžu písať, čmárať... Pred každého sa treba postaviť s postojom učiť sa, pretože skutočne sa máme čo naučiť. Iba nič vie prijať do seba všetko a v jednote primknúť k sebe každú skutočnosť: pred každým bratom a sestrou treba byť ničím (Ježišom Opusteným), aby sme tak mohli privinúť k sebe Ježiša. Veď Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili ...“ (Mt 25,40).

Pochopili sme, že Ježiš Opustený je priezor, cez ktorý Boh vidí ľudstvo, aj keď Boh odjakživa vidí všetko. No až od vykúpenia je Boh v plnom kontakte s ľudstvom a ľudstvo má plný kontakt s Bohom: my sme vzišli práve z tejto rany, tam sme boli zrodení. Práve Ježišova opustenosť je chvíľou, v ktorej sa Ježiš stáva Prostredníkom, v ktorom sa Boh takpovediac dotkol ľudí. Tam došlo ku kontaktu. A tiež ku kontaktu ľudí s Bohom.

Pochopili sme, prečo bolo volanie Ježiša Opusteného výkrikom. Podobne ako kričí matka, keď privádza na svet dieťa, tak kričí on, keď rodí ľudí, aby sa stali Božími deťmi (porov. Jn 16,21).

Keď sme žili Ježiša Opusteného, pochopili sme, ako sa stal ničím, a že v tomto nič z lásky je náš život. Byť ako on, z lásky k nemu, byť ničím, čím v skutočnosti aj sme. My sme ničím, on je všetko.

Najdôležitejšie je, aby sme boli pozorní, keď Ježiš Opustený prechádza okolo nás. Ježiš je jediný učiteľ a využíva všetky okolnosti, aby nás pretváral, aby otesával všetky ostré hrany našich pováh, aby nás posväcoval. Potrebujeme len jedno: aby sme všetky hlasy, ktorými sa on k nám prihovára cez rôzne okolnosti, pokladali za jeho hlas. Všetko, čo sa okolo nás deje, deje sa pre nás, všetko je chorálom Božej lásky pre nás.

Ježiš potrebuje našu útechu. Čo chýba Ježišovi v takej úzkosti? Aký liek potrebuje na utíšenie svojej bolesti? Potrebuje Boha. Boh mu chýba. Ako mu ho my môžeme dať? Keď budeme zjednotení, budeme mať Ježiša medzi sebou a Ježiš, ktorý sa zrodí z našej jednoty, uteší našu ukrižovanú Lásku!

Ježiš potrebuje duše, ktoré si ho vyvolia. Nie kvôli radosti, ktorú zakúšajú tí, čo ho nasledujú. Nie kvôli raju, ktorý nám pripravuje, či pre večnú odmenu. Nie preto, aby sme našli uznanie. Nie, nie, nie! Ale jedine preto, že duša je smädná po pravej Láske, chce sa stať jedno s ním, chce zliať svoju dušu s jeho.

Pochopili sme, že v tvojom srdci je jedna skrytá, neznáma, nikdy neodhalená rana. Je to čisto duchovná rana a v porovnaní s ňou sa nám rana v tvojom boku zdala zanedbateľná. Je to rana opustenosti – desivá trauma tvojej duše. Postupne si nám dal preniknúť do tejto bolesti. Neuveriteľné je, že za dverami, spoza ktorých k nám hovorila smrť a nekonečná úzkosť, sme našli Lásku. A bolesť sa stratila.

Aby sme mali svetlo, tebe pohasol zrak. Aby sme mali jednotu, ty si zakúšal odlúčenosť od Otca. Aby sme mali nádej, ty si si takmer zúfal. Aby Boh bol v nás, ty si mal pocit, že je ďaleko od teba. Aby nám patrilo nebo, cítil si sa peklom. Aby si nám dal radostný pobyt na zemi medzi stovkami bratov a sestier, ty si bol vyhostený z neba i zeme, vylúčený spomedzi ľudí aj z prírody. Si Boh, si môj Boh, si náš Boh nekonečnej lásky...

Jasne sme cítili, že sme nemohli zostať ponorení v bolesti. Boli sme presvedčení, že s Ježišovým ideálom jednoty sme dostali milosť normálne žiť v plnosti radosti, ktorú on sľuboval. Zakusovali sme lásku k opustenému Ježišovi, ktorá skôr či neskôr vyústila v zmŕtvychvstanie.

Keď objímeme more bolesti, zistíme, že plávame v mori lásky plnom radosti.

Jedna minúta Tvojho života na nemocničnom lôžku, ak s radosťou prijmeš Boží dar, má väčšiu cenu ako celé pôsobenie nejakého kazateľa, ktorý veľa hovorí, no málo miluje Boha.

Ježiš Opustený nám daroval všetko. Čo viac nám mohol dať Boh, ktorý z lásky už viac necítil, že je Bohom?

Ten, kto miluje, oslovuje milovanú osobu menom. Preto sme sa rozhodli, že budeme milovať Ježiša takého, aký sa nám predstavil – ako Opustený. A takého sme ho oslovovali v skúškach nášho života: Ježiš Opustený – samota, Ježiš Opustený – pochybnosť, Ježiš Opustený – zranenie, Ježiš Opustený – skúška, Ježiš Opustený – opustenosť, atď. Keď ho oslovujeme menom, on vidí, že sme ho objavili a rozpoznali v každej bolesti a odpovie ešte väčšou láskou: stane sa naším pokojom, našou útechou, našou odvahou, rovnováhou a víťazstvom.

Ešte predtým, ako sme pochopili, ako uskutočňovať jednotu, dostali sme vzor, postavu a život toho, čo sa vedel naozaj „zjednotiť“ so všetkými ľuďmi, čo žili, žijú a budú žiť; toho, čo priniesol jednotu a zaplatil ju krížom, svojou krvou a výkrikom; toho, čo obohatil Cirkev svojou prítomnosťou ako Vzkriesený po všetky dni až do konca sveta. Tým vzorom, postavou a životom bol ukrižovaný a opustený Ježiš.

Ježiš, vyhnaný nebom a zemou, zavrhnutý všetkými. Vyzeral ako handra, nedalo sa naňho pozerať, no chcel nás, Božie deti, uviesť do kráľovstva. Chcel nás urobiť spoludedičov, aby sme všetci boli prijatí, aby sme boli plní jeho svetla, lásky, jeho moci, plní dôstojnosti. Takého sme ho milovali, takého sme ho chceli. Ešte nikdy sa nám nezdal natoľko Bohom, Bohom lásky, ktorý dáva všetko ako v tejto chvíli.

Ježiš sa „nechal zašpiniť“ ľuďmi a spolu s hriešnikmi sa stal hriechom. Teraz Otec dopustil túto temnotu a nekonečnú duchovnú pustotu duše, túto nekonečnú ničotu, aby mu dal zakúsiť, čo znamená byť „prekliaty“ nebom a zemou. Ježiš za nás zaplatil. Aby z nás urobil Božie deti, sám sa zbavil možnosti cítiť sa Božím Synom.

Najväčším tichom Boha bol kríž. Ježiš cítil toto Otcovo ticho, až ho definoval ako „opustenosť“. „Otče, prečo si ma opustil?“ A potom sa stal ten Boží zázrak, to slovo, to veľkolepé gesto, ktorým bolo zmŕtvychvstanie. Náš Boh je aj Bohom chvíľ ticha. Nehovorím, že ticho Boha sa dá „pochopiť“, no môžeme sa priblížiť k Božím chvíľam ticha tak, že hľadíme na ukrižovaného Krista, na Krista, ktorý zomiera, na opusteného Krista.

Ježiš, vo chvíli výkriku opustenosti na kríži istotne zažíval temnotu hriešneho stavu, ale takým spôsobom, ktorý nemôže byť totožný s prežívaním tohoto stavu u hriešnikov. Jeho temnota je hlbšia a temnejšia ako tá ich, keďže sa odohráva v hlbine vnútorného vzťahu Božských osôb, takže si ju nijaké stvorenie nedokáže predstaviť... Opustenie Bohom v Ježišovi je najvyššou intenzitou pekla...

V Ježišovom výkriku “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil” sa dajú nájsť otázniky, úzkosti a drámy všetkých čias. Ježišov výkrik je všetkým, len nie vyjadrenie osoby plnej seba a vlastných istôt. Otvára dialóg, ktorý nikoho nevylučuje a vychádza z toho, čo je najviac ľudské: z hraničnej skúsenosti, zo skúsenosti bolesti.

Boh je Láska. Pozrime sa trochu okolo seba a všimnime si spolu, k akým bláznovstvám sa náš jediný Boh odhodlal z lásky k nám. Pozrime sa, či vo svete jestvuje nejaká stopa tejto jeho lásky, či tu je nejaký znak jeho prítomnosti. Najviditeľnejšie a tak blízko, že sa ho dá dotknúť, sa nám zjavuje v Eucharistii. Ježiš v Eucharistii je spôsob, ktorý nám umožňuje mať ho medzi nami!

Ježiš pri svätej omši zaujíma naše miesto a v našom mene predkladá svojmu nebeskému Otcovi prejav úcty a lásky. My, maličké bytosti v celom vesmíre, by sme mali nášmu Stvoriteľovi bez prestania dobrorečiť a klaňať sa mu. Nepostačilo by, ani keby sa všetky kamienky na zemi premenili na jazyky a v našom mene by neúnavne chválili Otca. Pretože Ježiš vidí, že sme biedni a bezmocní, a tak sa klania s nami a za nás. Len si to pomyslite: On za nás! A nielen to. My by sme mali nášho Stvoriteľa milovať až po zomieranie z lásky. Lenže naše srdce je primalé a plné kadejakých bláznovstiev...

Ježiš zostal na zemi v Eucharistii, aby bol aj nablízku všetkým ľuďom. Keď prejavujeme vďaku za tento jeho úmysel a prijmeme ho, on zväčší naše spojenie s Bohom a ponúkne nám rozhovor.

Umelec je umelcom, ak v nejakom diele dokáže vyjadriť samého seba. Ježišovým vrcholným umeleckým dielom je Eucharistia. Nie je celkom pravda, že pri svätom prijímaní Boh vstupuje do nás, ale my vstupujeme do Boha. Čiže, ak je Ježiš medzi nami zjednotenými v jeho mene, on a jeho nebeské kráľovstvo nás zahaľuje a objíma.

Eucharistia! Ježišu, môcť sa s tebou rozprávať každé ráno! Viem, že by si bol zomrel hoc aj kvôli jedinému či jedinej z nás. Tvoja každodenná prítomnosť to až príliš veľavravne potvrdzuje. Mohli by sme ti vyrozprávať všetky svoje záležitosti, veď v skutočnosti kvôli nim každý deň vstupuješ do našich sŕdc... Keď cítim tvoju prítomnosť tak mocne a viac než kedykoľvek vnímam tvoj osobný dar, z môjho srdca k tebe stúpajú prosby ako táto: „Udeľ všetky milosti, aké len môžeš, všetkým živým..., všetkým mŕtvym... Prosím ťa o to v tvojom mene.“

Ježišu, ako dobre, že vytrvalo čakáš vo svätostánku, kým duše neprídu a že sa nenaháňaš za nimi. Pre každú z nich príde jej čas, keď ťa samy a opustené budú hľadať. Vtedy pochopia, kto si, a budú sa tebe, ktorý si Láska, klaňať.

Pane, živ nás každé ráno svojím Telom! No sprav nás vnímavými, aby čo najskôr nastal čas, keď tvoja prítomnosť medzi nami bude napĺňať každučký okamih nášho života.

Ježišu, ty si stále vo svätostánku. A my sme stále v pohybe, ideme domov, do školy, do práce. Si medzi nami, no aj tak sa zdáš byť naboku: oddeľuje ťa od nás naša primalá láska, lebo ťa nechápeme. Keby sa však to, čo si prikazoval žilo, ľudia by nemali pri odchode z kostola pocit, že od teba odchádzajú. Ulice i svätostánky by uvádzali do toho istého: do Božého kráľovstva medzi ľuďmi!

Myslím, že vďaka Eucharistii je Ježišova láska v určitom zmysle ešte väčšia. V Božej mysli musela mať Eucharistia takýto cieľ: Boh sa stal človekom, aby nás spasil, keď sa stal človekom, stal sa dokonca potravou, aby sme sa stali – ak sa ním živíme – druhým Ježišom. Lenže jedna vec je vidieť Ježiša a druhá vec je môcť ním znovu byť, byť druhým Kristom tu na zemi.

Pre dušu, ktorú Boh napojil na seba, je všetko okolo nej plné Boha, takže čohokoľvek sa dotkne, kdekoľvek ide, nachádza Boha. Lenže nachádza Boha tak prítomného a v takej plnosti, že všetko ostatné akoby viac neexistovalo, lebo Boh je všetko a ostatné je ničím. Boh predstavuje všetko, no nie preto, že si to duša myslí, ale pretože Boh jej to dal pocítiť.

Keď trpíš, ponor svoju bolesť do tej jeho a odriekaj svoju omšu! Ak tomu svet nerozumie, netráp sa. Stačí, že ťa chápe Ježiš, Mária a svätí. Ži s nimi, nechaj tiecť svoju krv za blaho ľudstva ako on. Omša! Je priveľká na to, aby sa dala pochopiť. Tá jeho, i tá naša.

V živote možno konať veľa vecí, povedať veľa slov, lenže hlas bolesti, azda nečujný a iným neznámy, hlas bolesti obetovanej z lásky, je tým najhlasnejším slovom, ktoré preráža nebesá.

Ak trpíš a tvoje utrpenie je také veľké, že ti bráni v akejkoľvek činnosti, spomeň si na omšu. Pri omši Ježiš – dnes podobne ako kedysi – nepracuje, ani nekáže: Ježiš sa iba z lásky obetuje.

Sme ako živá omša, živá hostia, živá Eucharistia: skutočne sme tým Ježišom, ktorý ráno pri omši do nás vstúpil: celý, ako je, je v nás perfektne prítomný a viditeľný cez našu priehľadnosť – ak sme ničím z lásky.

Vo svätej hostii a v predrahej krvi môžeme vidieť nás. Ja obetované v Otcovi, ja, čo zomiera na kríži Kalvárie. Je to úplne nový pohľad na svätú omšu. Nie sme len s Božou Matkou, Jánom a Máriou z Magdaly pri nohách kríža – sme tam hore na kríži kričiaci svoju opustenosť. Ten výkrik opustenosti, to je náš hlas! My skutočne žijeme Ježiša a Ježiš žije v nás.

Kvapka vody sa v kalichu pridáva k vínu a stane sa krvou spolu s vínom. A to sme my: my premenení na krv, my obetovaní, aby sme sa na oltári zmenou podstaty zmenili na Boha. Ak žijeme túto jednotu, ak žijeme v tomto nebi, ak sme napríklad ako teraz opusteným Ježišom alebo bolestnou Máriou, tak skutočne každý deň mysticky prebieha naše obetovanie na všetkých oltároch sveta!

Koľkou útechou si bol pre nás počas všetkých skúšok, Ježišu v Eucharistii. Ty si bol vždy na svojom mieste, v ktorúkoľvek hodinu si čakal pripravený povedať: V konečnom dôsledku hlavou Cirkvi som ja...

Ježišu v Eucharistii, aká trúfalosť a smelosť hovoriť o tebe. Ty, čo v kostoloch na celom svete prijímaš najtajnejšie dôvernosti, skryté problémy, vzdychy miliónov ľudí a slzy radostných obrátení, o ktorých vieš len ty, ty si Srdce sŕdc, samotné srdce Cirkvi! Nechceme narúšať patričný odstup pred touto veľkou a závratnou láskou. Je to však práve naša láska, ktorá sa snaží prekonať všetku bázeň, lebo túži preniknúť kúsok ďalej za závoj bielej hostie a vína v pozlátenom kalichu.

Ježišu, ktorý žiješ v Najsvätejšej Eucharistii, každý osobne i všetci spoločne ti predovšetkým sľubujeme, že budeme medzi sebou živým uskutočnením tvojho nového prikázania a budeme sa milovať tak, ako si nás ty miloval – až po opustenosť od Otca. Daruj nám milosť, aby skrze vzájomnú lásku medzi nami, skrze to, že sa každodenne živíme tebou a že sme sa úplne darovali Márii, si sa ty neprestajne rodil v nás a medzi nami, aby sme tak na tvojom diele nepracovali už viac my, ale ty v nás.

Boha možno nájsť na zemi a doslova sa ho dotknúť mnohými spôsobmi. Najzreteľnejšie sa však zjavuje v Eucharistii, tam je skutočne Bohom. Keby nebolo Ježiša v Eucharistii, kresťanský ideál by sa nebol zrodil.

Eucharistia privádza človeka – ak ju prijíma hodným spôsobom – do Otcovho lona, človeka v Ježišovi umiestňuje do Najsvätejšej Trojice. Eucharistia nespôsobuje toto všetko len v jednom človeku, ale v mnohých, ktorí – keďže všetci sú Bohom – už nie sú mnohí, ale jedno. Sú Bohom a všetci spolu v Bohu. Sú s ním jedno, stratení v ňom. Skutočnosť, ktorú Eucharistia teda vytvára, je Cirkev.

Ježiš v Eucharistii nás učí aj ako pristupovať k osobám. Čo znamená milovať druhých? Milovať druhých znamená zjednocovať sa so všetkými, až po hranicu hriechu. Zjednocovať sa vo všetkom, po čom druhí túžia aj v tých najmenších a nevýznamných veciach, ktoré možno pre teba nemajú žiadny zmysel, ale druhého zaujímajú. Ježiš názorne a úžasným spôsobom ukázal tento spôsob konania, keď ustanovil Eucharistiu. V nej sa stáva chlebom, aby mohol vstúpiť do všetkých, necháva sa zjesť, aby sa zjednotil so všetkými, aby slúžil, aby miloval všetkých. Zjednocovať sa až tak, že sa necháme zjesť. To je láska.

Eucharistia neprináša len pekné a dobré plody svätosti a lásky. Jej prvoradou úlohou nie je ani rast v jednote s Bohom a medzi ľuďmi, a tak udržiavať Ježišovu prítomnosť medzi nimi. Iste, aj toto všetko. Úlohou Eucharistie je však niečo iné. Úlohou Eucharistie je učiniť z nás Boha skrze to, že máme účasť na Bohu. Duch Svätý zmiešava oživené a oživujúce Kristovo telo s našimi telami, zbožšťuje nás na duši i na tele. Teda robí z nás Boha.

Eucharistia vytvára medzi blížnymi spoločenstvo, a to je nádhera. Keby to ľudstvo zobralo vážne, prinieslo by to nepredstaviteľné nebeské dôsledky. Keďže nás Eucharistia robí jedno medzi sebou, je logické, že každý sa k ostatným správa ako k bratom a sestrám. Eucharistia vytvára rodinu Božích detí, bratov a sestier Ježiša a medzi sebou navzájom.

Ak miluješ z nejakého záujmu, ostatní sa od teba vzdialia, budeš im na ťarchu. Ak budeme milovať nezištne, nájdeme lásku i tam, kde jej na prvý pohľad niet.

Pri osobných rozhovoroch s bratmi a sestrami sa máme správať takto – musíme vyjsť z ich súčasnej situácie, ktorú poznáme. Ak budeme mať ten správny postoj, ak budeme úplne prázdni od seba, aby sa brat či sestra mohli celkom otvoriť a úplne preliať do nášho srdca to, čo nesú vo svojej duši, tak sa medzi nami vytvorí trojičný vzťah, ktorý potrebujeme nastoliť. Potom počúvajúc Ducha Svätého, ktorý v nás určite prehovorí, ak sme naozaj milovali, hovorme. Len tak budeme pripravení nielen navrátiť bratovi či sestre pokoj a vyrovnanosť, ale rôznym spôsobom im nanovo odkryjeme Ježišov ideál, ktorý ich jedného dňa oslovil, a pritiahneme ich na cestu spoločenstva.

Keď milujeme, iní nám lásku často opätujú, a tým sa narodí vzájomná láska. Toto je skutočné Ježišovo prikázanie. V Trojici sa žije v láske, teda Ježiš priniesol na zem vzájomnú lásku, pretože takto sa milujú osoby Najsvätejšej Trojice. A Ježiš hovorí, že toto prikázanie je „jeho", nazýva ho „svojím“ a „novým“. Nenájdeme ho nikde inde. Hovorí: „Milujte sa tak, ako som ja miloval vás“.

Nastavme vyššie teplomer našej vzájomnej lásky, aby aj náš úsmev, skutok lásky, slovo, rada, pochvala alebo aj napomenutie vyjadrené bratovi či sestre v pravom čase odhaľovali našu pripravenosť za nich aj zomrieť, aby bolo vidieť našu určite nie márnivú lásku, ale aby sme si zaručili mocnú zbraň svedectva.

Kresťanstvo je vzájomná láska. Boh od nás žiada službu lásky. Nežiada ju však len od jednotlivcov. Božie slovo nám jasne hovorí, že tento spôsob konania má byť vzájomný. Ježiš hovorí: „Aj vy máte umývať nohy jedny druhým...“

Ako teda dávať Bohu to, čo je Božie? Tak, že sa budeme v každom okamihu nanovo rozhodovať pre nové prikázanie, nie však slovami, ale skutkami! Tak budeme mať vo svedomí istotu, že sme urobili dosť, že sme urobili všetko.

Odumreli sme sebe, pretože sme žili pre lásku. Všetci sme sa stali láskou a stáli sme sme pred Bohom, ktorý je láska. Ako malé slnká oproti veľkému Slnku, ako šťastie a radosť pred nekonečným Šťastím. A milovali sme priateľov i nepriateľov, milovali sme sa navzájom Ježišovou láskou.

Prví kresťania pochopili Ježišovo učenie o vzájomnej láske, brali ho ako ústredný bod Evanjelia (Dobrej zvesti) a veľmi horlivo ho uskutočňovali medzi sebou. Takže pohania, ktorí ich pozorovali, si o nich hovorili: „Pozrite, ako sa navzájom milujú a sú pripravení aj zomrieť jeden za druhého."

Pochopili sme, že Ježiš je Božie slovo, ktoré sa stalo človekom, aby naučilo ľudí žiť podľa vzoru života Najsvätejšej Trojice. Lebo tak on žije v Otcovom lone.

„Vieš až do akej miery sa máme milovať?” – pýtali sme sa jedného dňa ešte predtým, než sme spoznali Ježišov závet. „Až kým nebudeme jedno." Ako Boh, ktorý je láska, a je jeden i Trojica zároveň.

Kresťanská láska je taká, že nielen má od nás vychádzať k iným, ale musí sa k nám aj vrátiť. Klenotom Evanjelia – drahokamom znamenajúcim drahocennú perlu – je v skutočnosti vzájomná láska, a to najmä medzi kresťanmi. „Milujte sa navzájom“ – povedal Ježiš – „ako som ja miloval vás“. A on za nás dokonca zomrel...

Základným pravidlom, normou, pre ktorú majú všetky ostatné normy hodnotu a bez ktorej nemá nič zmysel (ani modlitba, ani apoštolát, ani rozdávanie majetku, ani darovanie života), je Ježiš medzi nami, plod vzájomnej lásky.

Druhý vatikánsky koncil spresňuje, že zákonom nového Božieho ľudu je nové prikázanie vzájomnej lásky. Vzájomná láska totiž nie je len jedným z Kristových zákonov, ale je celým jeho zákonom. Tak poďme do toho!

Mária je typickým príkladom vzájomnej lásky. Panna Mária urobila svoj diel. Ak chceme milovať podľa vzájomnej lásky, treba milovať Ježišovou mierou a ona pod krížom dosiahla túto mieru.

Ježiš Opustený, otvorené Božie slovo, je podstatný pre čistú božskú vzájomnú lásku, tak ako si ju predstavuje Boh. Lebo bez pokory, bez trpezlivosti niet opravdivej lásky.

Jednota je účinkom vzájomnej lásky. Ježiš medzi nami je plodom vzájomnej lásky. Ježiš Opustený je prostriedkom vzájomnej lásky. Ježiš v Eucharistii je putom jednoty. Cirkev je prostredím vzájomnej lásky.

Zelený štvrtok – aké nekonečné množstvo darov vtedy vytrysklo z Ježišovho srdca. Ako mu len poďakovať? Ako sa mu aspoň trochu odvďačiť? Môžeme tak urobiť, ak tieto dary - jeho nové prikázanie, Eucharistiu a jednotu – budeme vnášať do svojho života v plnom rozsahu a nebudeme strácať čas. Začnime hneď, od tejto chvíle.

Každé ráno po prebudení, keď sa modlíme k Bohu, prosme ho, aby nás oslobodil od každej negatívnej myšlienky, ktorú sme si v predchádzajúcich dňoch všimli na svojich blížnych, aby sme ich videli nových, úplne nových, viac milovaniahodných, teda hodnejších našej lásky.

Kresťanská láska je charakteristikou novej éry. Ukázať lásku v ľudských dejinách je úplne nové a v ľudskej etike predstavuje absolútnu novosť. Táto láska – píše svätý Augustín – nás obnovuje, aby sme boli novými ľuďmi, dedičmi Nového zákona, pevcami novej piesne.

Nové prikázanie prináša mimoriadne plody. Keď ho začneme uskutočňovať, pocítime kvalitatívny skok, predovšetkým v duchovnom živote. Napríklad novým spôsobom zakúsime dary Ducha Svätého: novú radosť, pokoj, dobrotivosť, veľkodušnosť... To preto, lebo tam, kde je láska, je Boh.

Ak mierou našej vzájomnej lásky je kríž, potom všetko, čo sme dali jeden druhému, bolo v porovnaní s krížom maličkosťou, skutočne ničím.

Vedomie, že môžeme hoci aj malým nástrojom, akým je vzájomná láska, umožniť spoznať iným, že Ježiš nie je len skutočnosťou spred dvetisíc rokov, ale že existuje teraz, je ohromujúce.

Milovať Boha znamená milovať sa navzájom.

Je potrebné si uvedomiť že sme boli stvorení ako dar pre tých, ktorí sú vedľa mňa, a oni bol Bohom stvorení ako dar pre mňa, tak ako Otec v Trojici je všetko pre Syna a Syn je všetkým pre Otca.

Hľaď na každého brata a sestru s láskou, daruj sa im akoby si sa daroval Ježišovi a Ježiš sa daruje tebe. Takýto je zákon lásky – dávajte a dajú vám.

Hľaď na každého brata a sestru s láskou. Láska je dar. A dar vyvoláva ďalší dar, a tak sa dočkáš opätovanej lásky. Láska znamená milovať a byť milovaný. Je to Trojica.

Milujme sa navzájom a tým sme vykonali všetko. Rovnakým spôsobom milujme všetkých bratov a sestry.

Skúste rásť vo vzájomnej láske s bratmi a sestrami, s ktorými nás spája kresťanský ideál a zistíte, aké je to príjemné. Niekedy stačí pridať jedno pekné slovo navyše, úsmev či pozornosť. Darovať niečo, čo by sme inak nedarovali. Skúste zamerať svoj život len na slová „rásť a prekypovať“ a znovu nadobudnete pocit, ako do vašej duše prúdi nový život, zatiaľ čo strach a pochybnosti, zábrany, neistoty a pokušenia zmiznú.

Čo robiť, ak nám chýba láska k blížnym? Ak urobíme chybu voči blížnym, napríklad keď sme sa voči nim správali prudko, urazili sme ich alebo sme ich posudzovali, snažme sa to napraviť dvojnásobnou láskavosťou. Hovorme o nich dobre, zastaňme sa ich, ale najmä zabudnime na všetky urážky. „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ je vo svojej podstate neustále nasadenie, pretože naša povaha najradšej miluje samých seba. Všetko, čo nám prikazuje Ježiš, prevyšuje našu hriešnu prirodzenosť. Rovnako aj spojiť sa s bolesťou brata či sestry, odpustiť im, ak nás urazili, a obetovať sa pre nich, je možné len preto, že v sebe máme lásku, ktorá má božský pôvod.

Milovať druhých znamená obetovať sa, aby sme sa venovali konkrétnemu bratovi či sestre. Je to život lásky, v ktorom nachádzame to najlepšie a pravé pokánie. V láske k druhým je vždy obsiahnuté aj zrieknutie sa samých seba a schopnosť znášať všetky protivenstvá. Spolunažívanie s druhými býva príčinou mnohých bolestí vo svete. Preto sa musíme naučiť znášať všetkých a milovať ich z lásky k opustenému Ježišovi. V láske k blížnym totiž nachádzame jedinečný spôsob, ako v živote kráčať po svätej ceste.

Pred súd pôjde každý, kto sa hnevá na svojho brata či sestru (Mt 5, 22).

Choď dopredu, pusť sa milovať brata a sestru, zjednocuj sa s nimi, miluj v kríži opusteného Ježiša. V srdci potom nájdeš také hojné spojenie s Bohom, ktoré ti bude stačiť, lebo viac si ani nedokážeš priať, a budeš ho cítiť v každej chvíli, vo dne i v noci.

Praví kresťania nehľadajú Boha v hĺbke srdca či v prírode. Hľadajú ho a nachádzajú v bratovi či sestre tým, že ich milujú. Iba týmto spôsobom majú zaručenú jednotu s Bohom, iba tak ho nachádzajú živého a žiariaceho vo svojom srdci. A práve jednota s Bohom nás pobáda konať tak, aby naša láska nebola povrchná, nedostatočná, strojená, ale radikálna, plná, založená na obete, pripravená vždy dať aj život.

Dnes prosme o milosť vidieť Ježiša v tvári každého brata či každej sestry a milovať ich. Vedieť, že keď stretneme brata či sestru, je to, ako keby sme sa priblížili k bani, z ktorej môžeme vydolovať kus zlata. Pretože milujúc brata či sestru, obohacujeme svoju dušu.

Žime s týmto predsavzatím: dnes sa chcem obohatiť, obohatiť si dušu láskou k blížnym. A ak je duša bohatá na lásku, dostaneme aj to, čo slúži telu. Začnime teda milovať všetkých bratov a sestry, ktorých stretneme, jedného za druhým.

V láske k blížnemu je chudobný boháčom, bez lásky k blížnemu je bohatý chudákom (sv. Augustín).

K Bohu ideme skrze lásku k blížnym a nielen prostredníctvom zjednotenia sa s nimi. Stretávame Boha, posilňujeme jednotu s Bohom, keď sa snažíme milovať blížnych. Milovať blížnych znamená nielen sa s nimi zjednotiť, ale aj obetovať za nich všetku bolesť, čo nás v živote postretne.

Keď dnes niekoho stretneme, spýtajme sa samých seba: „Som pripravený/á zaňho zomrieť?“ Keď takto budeme robiť aj každý nasledujúci deň, náš život vykoná veľký kvalitatívny skok. Desať, dvadsať a tridsať krát za deň sa spýtajme sami seba: „Som pripravený/á dať za neho/ňu život?“ Pretože nestačí, aby bol kresťan dobrý, milosrdný, pokorný, trpezlivý. Musí mať predovšetkým lásku k blížnym. A čo ak by niekto namietal, že byť dobrým, milosrdným, pokorným a trpezlivým, vedieť odpúšťať je predsa láska! Odpoveď by znela: Nie, nie je, lebo Kristova láska nás učí zomrieť za druhých; zomrieť duchovne tým, že zaprieme sami seba, alebo, keď treba, aj fyzicky.

Páter Maximilián Kolbe miloval blížnych takou láskou, akú mal Kristus – lebo dal svoj život. Keď sa ocitol tvárou v tvár jednému spoluväzňovi (otcovi rodiny), ktorý bol určený na smrť hladom v bunkri smrti, tak hoci ho nepoznal, v určitom okamihu sa mu stal blížnym a okamžite zabudol na svoje diela a všetko to, čo mohol ešte dokázať v prospech Cirkvi. Neváhal a obetoval svoj život, aby mu zachránil život – život jednému otcovi rodiny. Takúto zázračnú lekciu nám páter Maximilián Kolbe odovzdal: ak nás od našich povinností odvolá na pár minút niekto druhý, pred každým musíme vedieť zabudnúť na všetko, čo krásne, veľké a užitočné konáme. Musíme sa s ním pohotovo tak zjednotiť, že budeme schopní za neho aj zomrieť. Toto je kresťanský spôsob života.

Kto miluje, ani si neuvedomuje, že poslúcha toho, koho miluje. Tak sa to deje aj voči Bohu: práve preto, že ho chceme milovať, usilujeme sa poslúchať jeho vôľu. Tak sa to deje aj v prípade blížnych, lebo milovať značí stotožniť sa s myšlienkami, záľubami a túžbami druhých.

Milovať tak, ako nám radí Božie slovo na tento mesiac: „odpustiť sedemdesiat sedem ráz" (Mt 18, 21 – 22). Pristúpiť ku každému človeku s úplnou amnestiou v srdci, so všeobecným odpustením. A potom sa s nimi zjednoťme vo všetkom okrem hriechu, okrem zla. Prečo? Aby sme dosiahli mnoho z tých obdivuhodných výsledkov, o ktorých hovorí sv. Pavol: „Pre všetkých som sa stal všetkým – zjednocoval som sa so všetkými, aby som pre Krista získal aspoň niektorých“ (1 Kor 9, 19).

Naše správanie k blížnym je ako bumerang, ktorý vyletí, vracia sa a narazí do nás. Vyjde prísne posudzovanie? Vráti sa prísne posudzovanie. Vyjde milosrdenstvo? Vráti sa milosrdenstvo. Hovoríme tak, že sa snažíme zachytiť dobrú stránku veci? Odpúšťame, vôbec sa nestaviame do pozície sudcov, ani v tých najjasnejších prípadoch, ale nechávame každý súd na Boha? Tak bude konať Boh s nami.

Pravé Božie dieťa je preniknuté a vedené láskou, ktorá pochádza z Boha. Tí čo zostávajú v láske, zrodili sa z Boha, a tí ktorí sú bez nej, sa nezrodili z Boha. Schopnosť milovať je veľký odlišovací znak. Aj keby si mal všetko, no chýbala by ti láska, na nič ti bude všetko ostatné; no ak by si nemal nič, no mal by si lásku, splnil by si zákon.

Láska sa podobá semenu, ktoré Boh zasial do našej duše. Ako semeno, keď padne do úrodnej pôdy, zapustí korienok a vyženie klíček, podobne aj láska duše, ktorá na ňu odpovedá, sa prejavuje dvojako: láskou k Bohu (korienok) a láskou k blížnym (rastlinka). Najprv musí byť korienok, aby vzišla rastlinka, takže korienok je dôležitejší ako klíček. Z toho vidíme, že práve láska k Bohu nás pobáda milovať blížnych.

Nech je naša láska ako polpriamka, ktorá vychádza z nášho srdca a smeruje do nekonečného: stále iba k Bohu. Nech na ceste k Bohu stretneme kohokoľvek či čokoľvek, všetko a všetkých treba milovať pre Boha. A zo strany akejkoľvek veci či človeka netreba nikdy nič čakať. Ak sa nám daruje Nekonečno (ako to sľubuje evanjelium), dostaneme ho len od Boha, nech by prostredníkom na tejto ceste bol ktokoľvek, koho by Boh použil.

Na každého brata a sestru, ktorý prechádzajú okolo nás, alebo na hociktorého blížneho, ktorého máme na blízku, nemáme hľadieť ako na toho, komu preukazujeme dobrodenie, ale ako na toho, kto je dobrodením pre nás. Keď sme spojení s Láskou, potom tomu, „kto má, bude pridané“ a pre nás bude brat či sestra veľkým ziskom.

Brat i sestra sú ako sviatosť, lebo nás spájajú s Bohom. Práve vtedy, keď si v kontakte s bratom či sestrou, si v priamom kontakte s Bohom, lebo brat i sestra sú údom mystického tela. A tak prechádzaš zo smrti do života.

V akej miere preniknem do bratovej duše, v takej miere preniknem do Boha vo svojom vnútri. A do akej miery preniknem do Boha v sebe, do takej miery preniknem do brata či sestry.

Každú svoju činnosť môžeš adresovať Ježišovi, ktorý má žiť a rásť v tebe a v tvojich blížnych. Keď budeš takto konať, budeš okolo seba vyžarovať Ježiša. Nemíňaj čas bez lásky. Konaj, konaj, konaj!

Koľko bratov a sestier prechádza okolo nás každý deň v našom živote! V každom z nich je Kristus, ktorý sa chce narodiť, žiť, vstať z mŕtvych, prosí o našu pomoc, útechu, radu alebo napomenutie, svetlo, chlieb, modlitbu... Žime prítomný okamih a v ňom vykonajme skutok milosrdenstva, ktorý od nás Boh chce.

Milujme v pravde, milujme skutkami. Buďme ako náš jediný Otec: živým milosrdenstvom, a konajme skutky milosrdenstva. Byť kresťanmi a vidieť brata či sestru, ktorí trpia, a netrpieť s nimi, necítiť sa zranený/á s nimi, znamená byť bez súcitu, byť kresťanom len podľa mena.

Tak ako z miliárd svätých hostií stačí jedna jediná, aby sme sa nasýtili Bohom, tak jeden brat či sestra – ten či tá, ktorých nám pošle do cesty Božia vôľa – stačí na to, aby sme mohli byť spojení s celým ľudstvom, ktoré je mystickým Ježišom.

Keď niekto prišiel k Otcovi a prináša so sebou dlhý rad hriechov, je tam len kvôli Božiemu milosrdenstvu. Tento človek je pred Bohom rovnaký ako človek nevinný, čo tam prišiel zásluhou svojej lásky. Totiž, ak nejaký hriešnik na konci svojho života vyzná, že je hriešnikom (milujúc Boha viac než svoju dušu), môže sa tešiť, že je podobný Tomu, ktorý sa stal hriechom a vyplnil všetku prázdnotu.

Chudobní sú naším najväčším pokladom. Sú Ježišom. Každý chudobný, ktorý prechádza okolo nás, je Ježiš Kristus žiadajúci o pomoc, útechu, radu, napomenutie, poučenie, svetlo, chlieb, domov, šaty, modlitby...

Nenechávaj nikoho opusteného a nebuď skúpi vo svojich prísľuboch, pretože ideš v mene Všemohúceho. Keď si ľuďom pomohol, keď si priniesol svetlo a urobil ich šťastnými, potom rozšír svoj pohľad a povedz všetkým, že každý blížny, bohatý či chudobný, pekný či škaredý, schopný alebo menej schopný je Kristus, ktorý ide okolo teba.

Zaujímaj sa o najbiednejších, o chudákov, opustených, siroty a väzňov. Nedožič si oddychu, utekaj navštevovať Krista v nich, povzbudzuj ich a prezraď im, že Božia láska sa o nich stará. Ak je niekto hladný prines mu jedlo, ak nemá čo na seba, zaodej ho. Ak nemáš pre nich šaty alebo pokrm, s vierou o ne pros večného Otca, pretože ich potrebuje jeho Syn, Kristus, ktorému chceš poslúžiť v každom človeku.

Každý človek, ktorý chce mať jednotu s Bohom, má jediné právo: právo slúžiť všetkým, pretože vo všetkých slúži Bohu. V každom blížnom vidí Krista, ktorý sa rodí, má rásť, má žiť, činiac dobro ako nové Božie dieťa, má zomrieť a vstať z mŕtvych a byť oslávený.

Milovať Boha znamená milovať ho zo všetkých síl, zaprieť svoju sebalásku, svoju vôľu, chuť zatvoriť sa do seba, do svojho pohodlia, so všetkými svojimi nedostatkami. Zväčšiť svoju trpezlivosť, mlčať, keď sa druhý pomýli!

Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého (Mt 19, 19). Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im (Mt 7, 12). Milovať Boha znamená milovať ho v blížnych. Kvôli Bohu treba milovať všetkých blížnych na svete.

Ako postupne žijeme jednotlivé slová Písma, uvedomujeme si, že nech žijeme ktorékoľvek z nich, účinky sú napokon vždy rovnaké. Žijeme napríklad: „Blahoslavení čistého srdca..." (Mt 5, 8), „Blahoslavení chudobní v duchu...“ (Mt 5, 3), „Blahoslavení tichí...“ (Mt 5, 5), „Milovať budeš blížneho ako seba samého“ (Mt 22, 39), či „Čo sa nepáči tebe, nerob ani ty inému" (Tob 4, 15) – zakaždým prichádzame k rovnakému záveru, k rovnakým účinkom. Pravdou je, že každé slovo, hoci je vyjadrené rôznymi ľudskými pojmami, je Božím slovom. A keďže Boh je láska, každé slovo je láska.

Každé Božie slovo je mostom medzi nebom a zemou. Ak po ňom kráčame s dôverou, privedie nás k hlbšej jednote s Bohom aj s bratmi a sestrami.

Vo svojom srdci musíme postaviť na druhoradé miesto každú myšlienku a konanie, ktoré sú síce užitočné, ale nie úplne evanjeliové. Potrebné je ustavične obnovovať vieru v evanjelium, ktoré pretrvá.

Tomu, kto ťa nasleduje, zanechaj iba evanjelium. Ak budeš takto konať, ideál pretrvá. Samozrejme, v dobe, v ktorej žiješ ty a aj ostatní, sú užitočné rôzne koncepty, vety a heslá, ktoré by priblížili evanjelium moderným časom. No tieto myšlienky a výroky, tieto akoby „slová života“ pominú. Keď bude jednota medzi kresťanmi takmer realitou, ekumenizmus (jednota medzi kresťanmi) už nebude vzdialenou métou. Svet dosiahne určitú jednotu. Samotná spiritualita jednoty a spoločenstva je liekom dnešnej doby.

Keby sa ma niekto spýtal „Kto si? Som slovom života?

Aj keď sa snažíme žiť ideál univerzálnym spôsobom, v niektorých situáciách sa ľudia ohradia, len čo vycítia akúkoľvek náboženskú príslušnosť, alebo ešte horšie, príslušnosť k Cirkvi. Prví kresťania sa však navzájom milovali a vytvárali spoločenstvá, ako povzbudzoval apoštol Peter: „Predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým...“ (1 Pt 4, 8). Milovali sa až tak, že ľudia hovorili: „Pozrite, ako sa milujú, ako sú jeden za druhého ochotní umrieť“ (Tertulián). Potrebné je, aby sme sa do toho „vrhli“ aj my, tak ako oni.

Evanjelium je zákonom života každého človeka a všetkých ľudí, je svetlom pre každého, kto sa narodí na túto zem. Pozemský raj, o ktorom hovorili prví kresťania, sa dá vybudovať. Pokiaľ sme ho nevybudovali, je to preto, že sme neuverili evanjeliu. Sme to my kresťania, ktorí sme nechceli svetu ukázať, že kresťanská spoločnosť sa absolútne líši od ktorejkoľvek inej spoločnosti.

Ježiš bol Božím slovom, ktoré sa stalo telom, prijal na seba ľudskú prirodzenosť. My budeme skutočnými kresťanmi a svätými vtedy, keď budeme ľuďmi, ktorí nechajú celý svoj život stvárňovať Božím slovom. Jedno jediné slovo evanjelia, ktoré by všetci žili, by dokázalo zmeniť beh dejín. Ako to urobila Mária.

Patrí nám povinnosť žiť evanjelium dnes, evanjelium, ktoré napísal svätý Lukáš, svätý Matúš, svätý Marek a svätý Ján. Pod vedením svätej Matky Cirkvi sa postupne stávať druhým Ježišom, Ježišom tohto storočia tam, kde nás Boh postavil. A to nielen skrze milosť, v ktorej žije každý, kto nespáchal smrteľný hriech, ale postupnou reevanjelizáciou nášho života.

Evanjelizovať neznamená len hovoriť o Bohu, ale predovšetkým žiť tak, aby v nás bolo vidieť jeho prítomnosť. Naše skutky sú slovami, ktoré hovoria viac než akákoľvek kázeň.

Boh nám dal do ruky evanjelium, ukázal nám evanjelium v novom svetle. Ukázal nám nový spôsob, vhodný práve pre dnešnú dobu, ako vnímať a chápať evanjelium. Našou prvou úlohou je odovzdávať toto evanjelium ostatným, zvestovať ho a šíriť ďalej. „Beda mi, ak by som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16), hovorí apoštol Pavol. „Beda nám, ak by sme nehlásali evanjelium,“ musíme si opakovať aj my, malí apoštoli. Ako hlásať evanjelium? Životom a slovom. Samozrejme, neevanjelizujeme len vtedy, keď rozdávame slovo života a myšlienky o ňom. Robíme tak vždy, keď žijeme náš ideál – keď sa živíme Božím slovom.

Skrze slovo života dosahujeme čoraz väčšiu podobnosť s Ježišom a naša láska voči každému človeku nadobúda čoraz širší rozmer. Skrze slovo života napĺňame svoju dušu Kristovým cítením. Staneme sa druhým Kristom, ktorý povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2, 17). Naša nádej teda spočíva v žití Božieho slova.

Každé Božie slovo je mostom medzi nebom a zemou. Ak po ňom kráčame s dôverou, privedie nás k hlbšej jednote s Bohom aj s bratmi a sestrami.

Božie slovo vytvára medzi ľuďmi pravé vzťahy, založené na láske. A ak takto žijú viacerí, prinášajú svetu ten najkrajší plod, po ktorom všetci túžime: jednotu.

Zobúdzajme sa každé ráno radostní, či už je vonku búrka, alebo svieti slnko, a pamätajme, že náš deň bude mať takú hodnotu, nakoľko sa budeme počas neho živiť Božím slovom. Ak budeme takto konať, v ten deň bude Kristus žiť v nás a on dá hodnotu aj našim skutkom, či už priamo alebo skrze modlitby, či obety. Tieto skutky nás budú nakoniec nasledovať.

Len ten, kto zachováva Božie slovo, naozaj miluje Boha. Počas dňa máme pamätať na to, že do raja si nevezmeme ani radosti, ani bolesti (i keby som obetoval svoje telo a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo), ani diela apoštolátu (i keby som hovoril anjelskými jazykmi a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo), ani skutky lásky (i keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo). Do raja si prinesieme len to „ako" sme to všetko žili. Teda či sme to žili podľa Božieho slova, ktoré nás učí, ako prejavovať Bohu našu lásku.

Sú dni, ktoré ti idú lepšie, a dni, keď idú horšie. Práve vtedy nanovo zakúšaš tú milú skutočnosť, že v živote, ktorý ti je momentálne daný, nie je dôležité, či sa ti darí viac alebo menej. Záleží len na tom „ako“ tento život žiješ. Pretože to „ako“ zahŕňa lásku a iba na nej záleží. Ona dáva hodnotu všetkému.

Nezáleží na tom, čo prežívame – radosť či bolesť – ale na tom, ako to žijeme. Ak do všetkého vložíme lásku, všetko nadobudne hodnotu a každá chvíľa sa stane stretnutím s Bohom.

Našou úlohou je žiť Božie slovo v prítomnom okamihu nášho života. Môžeme ho žiť všetci, akéhokoľvek povolania, veku, pohlavia, v akýchkoľvek situáciách sa nachádzame, pretože Ježiš je Svetlom pre každého človeka na tomto svete. Týmto jednoduchým spôsobom reevanjelizujeme svoje duše a nimi aj svet.

Medzi Božím svetlom a nami sú viac či menej hrubé steny. Od väčšej či menšej intenzity, s akou ja žijem Slovo, závisí do akej miery Svetlo prenikne do ostatných duší. Preto je potrebné ho žiť.

Živiť Ježišov život v nás znamená, že sa stávame živým slovom – toto je ideál. A to platí pre všetkých, ktorých máme okolo seba, bez vyberania si. Lebo hneď potom, ako tento ideál prenikne do duše nejakého človeka, je potrebné držať sa ho, aby bol Ježiš živý medzi vami a aby ste s ním našli a získali ďalšie duše pre dokonalú Božiu lásku. Jedine vo svetle evanjelia sa svet znovu zrodí.

Keď prijmeme slovo do svojho srdca tak, ako to on od nás chce (to znamená premeniť ho na život), sme s ním zjednotení a on sa v nás rodí a rastie. Slovo nás privedie k šťastnému záveru dobrej cesty a umožní nám dosiahnuť svätosť.

Zakaždým, keď prijmeme Božie slovo, nie je to ako s obyčajnými slovami. V Božom slove je prítomný Kristus, ktorý sa v nás zakorení ako semienko. Ak žijeme toto slovo, naďalej v nás rastie až nás prerastie celých. A aj my potom môžeme rozsievať Božie slovo. Môžeme zasiať semienko a ak padne na dobrú pôdu a pôda ho príjme (čiže v ľuďoch okolo nás), stávame sa duchovnými matkami, duchovnými otcami iných ľudí.

Žiť Božie slovo znamená nechať Ježiša, aby sa stal prítomným v našom vnútri. Keď dovolíme, aby jeho slovo v nás žilo, stávame sa miestom, kde sa Boh dotýka sveta. Ako to robila Mária.

Ak sa niekto nenaučí dvadsať písmen abecedy a niekoľko gramatických pravidiel, zostane do svojej deväťdesiatky negramotný. Kresťan, ak nepočúva Božie slovo a nežije ho, nemôže sa stať druhým Ježišom – potrebné je postupne sa toto Božie slovo naučiť žiť.

Čím viac Boha prijímame ako dar v jeho Slove, tým viac sa on stáva darom a dáva sa nám spoznať. Lepšie poznanie spôsobuje ešte hlbšiu a vernejšiu odpoveď, na ktorú nadväzuje múdrosť toho, ktorý dáva.

Každé Božie slovo je ako úlomok svätej hostie – obsahuje celého Ježiša. Čiže obsahuje Bohočloveka, nekonečné konečno a konečné nekonečno. Je to zvláštne vyjadrenie, ktorému rozumejú len niektorí, ale ktoré obsahuje Svetlo pre všetkých. Ježišove slová Samaritánke boli určené len pre ňu, v jej konkrétnej situácii, ale všetci na svete ich vnímali, vnímajú a budú vnímať, akoby boli adresované im. A to preto, lebo Ježiš je Svetlom pre každého človeka, čo príde na tento svet. A v jeho živote sa odrážajú a nachádzajú životy všetkých.

Ako je Ježiš prítomný v dušiach ľudí? Práve týmto spôsobom: odovzdávanie slova odovzdáva Božie myšlienky, odovzdáva Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Dalo by sa povedať, že Pán sa v nás sprítomňuje, ak mu dovolíme, aby jeho slovo prúdilo v našom vnútri... aby žilo v nás.

Kto miluje slovo, dostane aj múdrosť, aby ho pochopil. Zatiaľ čo ten, kto nemá slovo v láske, nikdy nezakúsi slasť skutočnej múdrosti, hoci si myslí, že pre svoje prirodzené danosti a vzdelanosť ju vlastní.

Keď prijímame Pánovo slovo a stotožníme sa s ním, vstúpi do nášho života viera, usídli sa v nás a rozrastie sa ako duchovný klíček. Viera tajomná a súčasne plná svetla. Je to prvý krok nášho života v Bohu. Teda v prvom rade počúvať, potom si ju chrániť. Nestačí len pasívne prijímať slovo. Potrebná je aktívna reakcia, účasť. A potom tu máme tretí krok. Slovo sa musí premieňať v činy a usmerňovať život. Slovo sa musí odrážať v našom štýle, v našom spôsobe života, v tom ako usudzujeme a hovoríme.

Božie slovo nám bolo dané, aby sa stalo svetlom nášho života. Každý deň ho môžeme prijať ako dar, ktorý premieňa naše myšlienky, skutky aj vzťahy. Keď ho žijeme, stávame sa svetlom pre tých, ktorí sú okolo nás.

„Nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa!“ (Lk 22, 42). Tak to opakujem aj ja, keď sa kvôli zdraviu nemôžem priamo venovať svojim povinnostiam. V takom prípade, i keď nie je možné pracovať, vždy je možné milovať, čo znamená premýšľať, modliť sa, obetovať sa. Je však dôležité dobre pochopiť túto Božiu vôľu: nesmieme upadnúť do starozákonného omylu konať čo najdokonalejšie skutky a cítiť sa tak v poriadku. Božia vôľa je pre nás kresťanov jasná: Boh chce, aby sme sa milovali tak, ako on miloval nás. A aby sme spoločne milovali všetkých tak, ako on miloval nás. Kto nám ukáže mierku tejto Božej vôle? Odpoveď je jasná: ukrižovaný a opustený Ježiš.

Spôsob, ako sa stať svätými, je „zlepšovať sa“ s Božou pomocou. Lebo kto nejde dopredu, ide dozadu. Každodenné napredovanie je spôsob, ako dosiahnuť svätosť. Ja si svätosť veľmi cením, chcem ju obetovať Márii.

Správna cesta pre kresťanov je táto: ustanoviť a obnoviť Ježišovu prítomnosť medzi sebou vzájomnou láskou služby, porozumenia, účasti na bolestiach, ťažkostiach, úzkostiach a radostiach našich bratov a sestier, láskou, ktorá všetko zakrýva, všetko odpúšťa. Táto láska je typická pre kresťanstvo. Uistiť sa, aby pre túto lásku bol Vzkriesený – ktorý sľúbil, že bude so svojou Cirkvou až do konca sveta – medzi nami. A na tomto základe žiť dobre Božiu vôľu okamih za okamihom, dokonale, s najradikálnejším zrieknutím sa vlastnej vôle.

Na každom z nás je plán lásky, plán svätosti. Otec ho pozná: na nás je, aby sme ho krok po kroku napĺňali, odpovedajúc tak na Božiu vôľu našou láskou. Snažme sa byť Ježišom, byť Máriou. „Byť dokonalí ako Otec“, ako povedal Ježiš, teda nie je vzdialený cieľ.

Ježiš dal mnoho prikázaní, povedal mnoho slov, ale mal jedno vlastné prikázanie: „Toto je moje prikázanie: aby ste sa milovali navzájom, ako som vás miloval ja" (Jn 15, 12). Chceli sme teda milovať Boha tak, ako chcel byť milovaný, a byť, ako to on povedal. Našou povinnosťou a našou zvláštnou vôľou bolo milovať sa navzájom tak, ako on miloval nás. Pozreli sme sa na seba a začali sme tak robiť, aby sme splnili jeho vôľu, ktorá bola osobitne vlastná Ježišovi. Preto sa jednota stala našou vášňou, lebo stavala do nášho stredu Ježiša. Jednota s Bohom v plnení jeho vôle; jednota s bratom a sestrou ako naplnenie Ježišovho prikázania; a jednota s „Ježišom uprostred nás“, čiže s Ježišom prítomným v nás, ktorí sme boli zjednotení s ním skrze vzájomnú lásku. Vtedy sme boli účastní jeho Svetla, jeho Sily, jeho Lásky.

Otázka: V týchto dňoch som pochopila, že Božia vôľa je často robiť to, čo ma stojí najviac. Nie je to vždy ľahké, a ak to neurobím, večer som smutná. Ako môžem žiť Božiu vôľu vždy, aj v najťažších chvíľach? Odpoveď: Pozri, Boh má plán s každým z nás. Znamená to, že keď ťa Boh stvoril, pomyslel si: bolo by pekné, keby si ku mne šla touto cestou. A ty kráčaš tou cestou, keď konáš jeho vôľu. Je to ako kráčať k slnku, ktoré má veľa lúčov. Ak kráčaš po svojom lúči, teda konáš Božiu vôľu pre teba, ideš priamo k nemu; a ak aj ja kráčam po svojom lúči, ktorý je Božou vôľou pre mňa, aj ja prichádzam k slnku. Obe teda prídeme k slnku, ktorým je Boh. Vtedy sme prešli po správnej ceste a stali sme sa svätými, dokonalými.

Otázka: Čo robiť, keď zistíme, že sme nerobili Božiu vôľu? Ba keď vieme, že to, čo sme urobili, bolo niečo zlé? Odpoveď: Keď sa mi stane, že nežijem naplno prítomný okamih, v srdci hneď prosím Otca o odpustenie. Naučila som sa však prosiť bez toho, aby som na neho tlačila. Poviem: „Otče, urobila som chybu. Prosím ťa, odpusť mi! Ďakujem ti! Teším sa na teba!“ A hneď sa pustím do plnenia jeho vôle, ktorá príde potom. Ak stále cítim, že nemám pokoj, urobím nejakú vec, aby som napravila to zlo, ktoré som urobila.

Nikdy sa nepozeraj späť, ale vždy len dopredu. Tvoj život, aký bol, taký bol. Boh to vie. Dôležité je, aby si nepremeškal prítomnosť, ktorá je len v tvojich rukách. V nej miluj Boha celým srdcom a konaj jeho vôľu.

To, že sme sa nechali vtiahnuť do Božej vôle v prítomnosti, malo za následok odlúčenie od všetkých ostatných vecí a od nášho ja, odlúčenie, ktoré sme nehľadali zámerne (lebo sme hľadali len Boha), ale ktoré sme v skutočnosti našli, pretože tam, kde je Božia vôľa, nemôže byť naša. V prítomnosti sme toľko nepracovali na tom, aby sme zo seba odstránili našu vôľu (negatívna činnosť), ale aby sme do seba prijali Božiu vôľu (pozitívna činnosť). A keď sme si všimli, že sme strávili niekoľko chvíľ v našej vôli (nechávajúc v nás žiť na-seba-zameraného človeka), jediným spôsobom, ako sa zlepšiť, bolo vrhnúť sa do Božej vôle prítomnej chvíle.

Čas mi rýchlo ubieha... Ako zastaviť čas? Tak, že z každej činnosti urobím pekne zabalený balíček, ktorý pošlem do neba. A to tak, že pred každou činnosťou poviem „Pre teba, Ježišu!" Potom s dokonalosťou a slávnostnosťou vykonám to, čo mám robiť. Keď pošlem do neba predchádzajúcu činnosť, minulosť zostane a čas sa zastaví.

Nemusíme sa toľko zameriavať na jednotlivé udalosti nadchádzajúceho dňa, aby sme sa z nich tešili alebo sa ich obávali. Musíme skôr myslieť na to, že aj dnes Boh cez nich prejaví svoju vôľu. Preto sa už od rána musíme tešiť zo všetkého, čo sa stane, a vedieť, že je to to najlepšie, čo sa môže stať. Tak dosiahneme tú „svätú ľahostajnosť“, o ktorej hovoria svätí. Tak dosiahneme slobodu ducha.

Dnes naplno žiť chvíľu, ktorá nám je daná, ako keby sme mali hneď potom zomrieť. Budeme sa to snažiť robiť, aby sme ti ukázali, Pane, že ťa milujeme. Preto, Ježišu, nech vždy hovorím, ako keby to bolo moje posledné slovo. Nech vždy konám, ako keby to bola moja posledná činnosť. Nech vždy trpím, ako keby to bolo moje posledné utrpenie, ktoré ti môžem ponúknuť. Nech sa vždy modlím, ako keby to bola moja posledná možnosť na zemi rozprávať sa s tebou.

Svätý Alfonz hovorí, že je rozdiel medzi „prispôsobením sa“ a „podriadením sa“ Božej vôli. V prvom prípade sa „musíme“ prispôsobiť Božej vôli, v druhom prípade „chceme“ Božiu vôľu. Bude dobré orientovať sa na to druhé. Naše životy sú už dosť predurčené: naučili sme sa robiť si program, zaznamenávať si termíny, povinnosti. A to je v poriadku. Naplánovali sme ich podľa vnútorného hlasu, ktorý nám hovorí, čo je našou povinnosťou. Ale čo ak by Boh chcel aj niečo iné? Nie je to len „hlas“, ktorý nám pripomína Božiu vôľu. Božia vôľa sa obyčajne zakladá na tom, čo nám Boh prikázal robiť v minulosti (samozrejme aj v prítomnosti). Ale čo chce Boh teraz? Cítim radosť, keď si predstavím, že dnes budem svedkom jeho dobrodružstva a dnešok prežijem pod jeho vedením.

Cirkev nás naučila rozlišovali medzi zjavnou Božou vôľou a Božím dopustením. Pod zjavnou Božou vôľou, ktorá je vyjadrená, rozumieme to, čo vieme, že máme robiť: žiť podľa Božieho slova, dodržiavať prikázania a povinnosti svojho stavu. Pod Božím dopustením, čo nie je vyjadrené, rozumieme to, čo sa môže stať a je nepredvídateľné: stretnutia, nešťastia, úspechy, okolnosti. Naším úsilím má byť dokonale plniť Božiu vôľu, ale pružne, ako tí, ktorí vedia zmeniť smer, akonáhle Boh prejaví novú vôľu.

Ak máme Ježiša duchovne prítomného medzi nami, on je ako reproduktor, ktorý zosilňuje Boží hlas v každom z nás. Je to myšlienka apoštola Pavla, že na to, aby sme pochopili Božiu vôľu, je dobré byť súčasťou kresťanskej komunity, kde žije Kristus (porov. Flp 1, 9-10).

Ak sa odovzdáme Božiemu plánu a v každom okamihu si osvojíme celým srdcom, celou dušou, celou silou Božiu vôľu, aj keď sa neustále mení, naša duša veľmi rýchlo nadobudne veľkú pružnosť v jej nasledovaní. Stačí k tomu len počúvať, čo diktuje svedomie. Kontakt so svedomím umožňuje rozlíšiť to, čo nám hovorí náš záujem, naša lenivosť, naše vášne, atď., od toho, čo nám hovorí Božia vôľa v danom okamihu. Tento „hlas“ v nás, hlas Ducha, je ako kompas, ktorý nám pomáha nájsť Božiu vôľu.

Snažili sme sa len o jedno: odovzdať sa Božiemu plánu. A to je poslušnosť – nechať všetko na neho, prijímať všetko, čo prichádza. Prichádzajú bolesti? Objímte v nich ukrižovaného a opusteného Ježiša. Prichádzajú radosti? Ponúknite ich Bohu ako kadidlo radosti. Robte jeho vôľu, ktorú poznáte: dodržiavajte morálne pravidlá, choďte proti prúdu, nerobte to, čo ostatní, a pod. Aj Panna Mária sa odovzdala božskému dobrodružstvu a pozrite na výsledky. Vďaka jej „áno“, sme všetci dostali vykúpenie, a raj, ktorý bol predtým uzavretý, sa otvoril; vďaka jej „áno“ Boh prišiel na svet. Poslušnosť je teda pre človeka ten najmúdrejší a najinteligentnejší čin, aký môže urobiť. A to je niečo mimoriadne.

Skúsme pred každou našou činnosťou povedať: „Nech sa stane!“ Tieto slová budú silným impulzom, aby sme s láskou, dokonalosťou a úplným odovzdaním robili to, čo máme robiť. Budú spôsobom, ako eliminovať mnoho iných vecí, ktoré naše ja, naše pripútanosti, chcú, aby sme uverili, že musíme urobiť; budú spôsobom, ako zachovať pokoj duše a samotné fyzické zdravie. A ako si udržať radosť. S týmito slovami totiž celý deň necháme priestor „novému človeku“, ktorým je radosť a šťastie. Budeme tak skladať tú nádhernú, jedinečnú a neopakovateľnú mozaiku nášho života, ktorú Pán odjakživa zamýšľal pre každého z nás.

Aj ja môžem byť Máriou, lebo aj vo mne hovorí „hlas“, ktorý je Svetlom. Každú chvíľu obetujme svoju bytosť Svetlu, aby sme oslavovali a velebili Pána. Byť synom či dcérou Márie ako Ježiš: večné nič z lásky, Ticho, Služba lásky Láske. A potom Duch aj v nás povie (ako to vyšlo zo srdca Matky): „Velebí moja duša Pána...“

Mária nám môže dať predstavu o tom, čo Božia vôľa pôsobí v tých, ktorí sa jej úplne odovzdajú. Jej duchovným životom (spiritualitou) tu na zemi bolo uskutočňovať Božiu vôľu: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Neustálym dodržiavaním Božej vôle aj v tých najbolestivejších a najtragickejších chvíľach sa Mária stotožnila s mimoriadnym zámerom, ktorý Boh mal s ňou od vekov. Po živote Ježiša existuje úžasnejší život, ako je ten jej? Preto aj náš život vytvára oblúk od večnosti k večnosti: najprv v Božej mysli, potom na tejto zemi a nakoniec v nebi. Bude to možné, ak budeme plniť jeho vôľu ako ona.

Otázka: Máš „eso“, ktoré môžeme využiť v ťažkých chvíľach? Odpoveď: Keď som premýšľala o krásnych, nadprirodzených veciach, všimla som si, že Ježiš vždy hľadel na jednu konkrétnu hodinu: na hodina bolesti. Ak mal Ježiš túto hodinu vždy pred sebou ako najdôležitejšiu hodinu života, potom je bolesť dôležitá. Ježiš dokonca použil bolesť, aby nás vykúpil, aby nás zjednotil s Otcom a medzi sebou. Pomyslela som si: „Mám len jeden život, chcem ho dobre prežiť. Budem robiť to, čo Ježiš. Budem sa vždy tešiť na hodinu námahy, utrpenia, lebo každý deň príde nejaká chvíľa ťažoby.“ Radosť je ľahké milovať. Ale bolesti a skúšky nás brzdia. Lenže ak ich čakám a milujem v nich Ježiša, stávajú sa mi trampolínou. Áno, toto je moje „eso“.

Smrť príde a bude sa mi zdať, že ešte nenastal jej čas. Lebo ešte mám toľko práce pre Cirkev, pre svoje posvätenie. No nie ja rozhodujem o tom, kedy príde, ale Božia vôľa. Ja sa jej budem musieť pokloniť. A bude to v správny čas. Zanechám blízkych, svoju prácu, Cirkev, ktorá bojuje na zemi. A pôjdem do Života, kde žije ten, koho som – dúfam – milovala najviac. Musím sa len pripraviť, neodkladať túto povinnosť, lebo niet času, mohla by prísť už dnes.

Keď nás trápi nejaké fyzické, duševné alebo duchovné zlo, nie je zlé zveriť sa svojim priateľom, nie je to hanba. Sám Ježiš povedal: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mt 26, 38). Avšak potom je Božou vôľou, aby sme sa posunuli ďalej a upokojili sa, ako to Ježiš povedal: „...ale nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26, 39).

Slovami „Slovo bolo u Boha“ (Jn 1, 1 – 2) sv. Ján myslel, že Slovo bolo „obrátené k“ Otcovi. To znamená, že Slovo miluje Otca, že Ježiš vždy konal vôľu Otca, hovoril len to, čo počul od Otca, vždy hovoril o Otcovi, bol vždy v Otcovi, konal len to, čo mu Otec prikázal. Takýto postoj musíme mať aj my voči Bohu, aby sme mohli povedať, že ho skutočne milujeme: byť vždy obrátení k Bohu. Všetko teda konať čisto, celým srdcom, mysľou a silami. Takto milujeme Boha.

Na to, aby sme rozlíšili Božiu vôľu od našich predstáv a túžob, musíme byť osvietení zvnútra. Je to Ježiš, kto vám povie, aká bude vaša cesta: či sa máte oženiť alebo vydať, či prijať zasvätený život, či sa venovať umeniu alebo politike, a pod., a nie vy. A aby sme boli zvnútra osvietení, a tak pochopili Božiu vôľu, musíme milovať. Preto pokračujte v žití kresťanského ideálu, žite ideál vzájomnej lásky. A potom sa poraďte s niekým, kto má viac skúseností, kto je zrelší a už urobil svoje rozhodnutie, aby vám pomohol dobre rozlíšiť, čo je naozaj Božia vôľa.

Božia vôľa je to, čo Boh na začiatku, keď nás stvoril, premýšľal o nás. Keďže sme slobodní, môžeme sa rozhodnúť, že nebudeme nasledovať Božiu vôľu a odkloníme sa od tejto cesty. Ak však v tom vzťahu budeme pokračovať, ocitneme sa v mimoriadnom dobrodružstve.

Mnohokrát spontánne povieme: „Môj Boh a moje všetko!“ Alebo inú krátku modlitbu. No potom, počas dňa, keď skúmame svoju dušu, či jej záleží najmä na Bohu a jeho vôli, zistíme, že to tak vždy nie je. Napríklad často radi naťahujeme prácu, ba pustíme sa aj do novej, z čoho je zrejmé, že milujeme tú úlohu, tie papiere, tých ľudí, tie správy... bohužiaľ viac ako Boha! A tu konštatujeme zlyhanie nášho života s Bohom. Tieto zlyhania sa merajú teplomerom „Božej vôle“. Ak je pre nás „Božia vôľa“ na vrchole ako kráľovná všetkých ostatných vecí, tak Boh je kráľom môjho srdca. Ak sa však „Božia vôľa“ potopí a prevládne iná vec, stvorenie alebo myšlienka, Boh v mojom srdci síce zostáva kráľom, ale zosadilo ho moje ego.

Nesústreďme sa na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné. Lebo to, čo je viditeľné, je dočasné, ale to, čo je neviditeľné, je večné (porov. 2 Kor 4, 18). Tieto slová sú východiskom ideálu kresťanov! Keď sme videli, že vojna všetko zrúcala, pripútali sme sa k Bohu, k jedinému, ktorý zostával. Urobili sme z neho ideál svojho života. Chceli sme, aby náš život bol v súlade s ním. Ale ako? Pochopili sme, že milovať Boha neznamená len niečo cítiť, ale konať: „Kto ma miluje, zachováva moje slovo“ (porov. Jn 14, 10). Plniť Božiu vôľu je teda praktickým vyjadrením lásky k Bohu.

Spomínam si, že v nás bola túžba stať sa svätými. Ale ako? Akoby to bolo pre nás úplne nemožné. Keď som však pochopila, že aby som sa stala svätou, musím plniť Božiu vôľu, otvorilo sa predo mnou niečo úžasné: plniac Božiu vôľu sa všetci môžu stať svätými tam, kde sú. Naplnila nás veľká radosť, lebo sme si uvedomili, že pre davy ľudí sme spoznali vstupenku do svätosti: stačí plniť Božiu vôľu. Hocijaký človek má povolanie stať sa svätým a darovať sa Bohu – cestou je konať Božiu vôľu.

Postupne sa mi vyjasnili dve veci. Prvá, že musím plniť Božiu vôľu; tak mi to hovorí aj môj duchovný otec. No jedna vec je svätosť, ktorú dosiahneme cez konanie Božej vôle, a druhá vec sú takzvané „stavy dokonalosti“, spôsoby života, ktoré pomáhajú dosiahnuť dokonalosť. Napríklad život v rehoľnej rodine: sľuby pomáhajú, lebo ťa oddelia od všetkého ostatného. Ale to sú „stavy dokonalosti", zatiaľ čo dokonalosť je Božia vôľa. Mne bolo jasné, že musím plniť Božiu vôľu, aby som sa stala svätou. Božia vôľa je dobrá cesta pre všetkých, lebo všetci musia plniť Božiu vôľu. Takže aj mama, ktorá zostáva doma s deťmi, a vie, že tak plní Božiu vôľu, sa stáva svätou; otec, ktorý je politikom a vie, že to je Božia vôľa pre neho, sa stáva svätým, a pod. Je to Božia vôľa, ktorá nás robí svätými.